Určite to všetci poznáte. Teda aspoň študenti, alebo tí ktorí musia cestovať autobusom a to pravidelne. Nervózni ľudia čakajú na autobus a dúfajú že nebude preplnený aby si mohli sadnúť. Prestupujú z nohy na nohu, niekde pomimo fajčia, čakajú s niekým a vedú rozhorčenú debatu o hrozných slovenských linkách, ale všetci myslia len na jedno. Či si sadnú v autobuse. Každý deň zvádzame boj o svoju stoličku. Berte to ako metaforu...

Tak ako v autobuse je to aj v živote. Neustále chceme mať svoje sedadlo a neustále sa o to snažíme . Chceme aby bolo pohodlné. Niektorí musia stáť a padať a zase vstávať a niektorí sa len tak pokojne vezú s davom na svojich sedačkách. Starších ľudí púštame si sadnúť. Teda ako kedy a ako kto. Aby mali svoju stoličku a aby to mali ľahšie. Sem tam niekto vystúpi a ide svojou ďalšou cestou. A ten ktorý je najšikovnejší si sadne a môže sa viesť pohodlne. Ale potom musí zase vystúpiť a hľadať si svoju novú stoličku.

Paradx je že toto ma práve napadlo v autobuse. Keď som po dvoch zástávkách dostala svoju stoličku. A viete čo je plus pre tých ktorí stoja a dostanú sa k sedadlu až po chvíli ? Že ich stolička je už vyhriata.

 Blog
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
mousisitka  3. 3. 2011 16:21
a niekto sa má a každé ráno nasadá do prázdneho autobusu
2 
fotka
0mega1  3. 3. 2011 20:33
a niekto vždy stojí aby mal výhľad na každého
3 
fotka
sarah_whiteflower  4. 3. 2011 00:25
Za poslednú vetu máš zaslúžené hviezdičky
Napíš svoj komentár