Bola unavená.
Unavená zo všetkého.
Psychiater sediaci oproti nej sa na ňu pozorne díval a rukami si podopieral tvár.
V okuliaroch sa mu odrážalo svetlo stojacej lampy ktorá vedľa neho osvetľovala miestnosť.
" Alica, vieš, že bolesť je nevyhnutná, ale to utrpenie si volíš sama."
Alica sa na neho nepozrela, len v očiach sa jej mihol kŕč. Dvihla nohy do kresla a skrčila ich pod seba a na kolená si vyložila bradu.
" Pokús sa ho strániť."
Pomaly na neho otočila hlavu.
" Strániť sa ho ?" spýtala sa úplne šokovane.
" Myslíš, že ti jeho prítomnosť pomáha?" opýtal sa jej.
" Myslíte si, že sa ho dokážem strániť? " otočila hlavu na kolenách smerom k psychiatrovi až jej tmavé vlasy spadli až na nohy ktoré pod sebou schovávala.
" Viete, je smutné, keď máte niekoho veľmi radi a on vám ublíži. Možno nechtiac, veď sme ľudia a ja neuverím že to urobil náročky, ľudská myseľ je strašne komplikovaná, veď to viete. No na toho človeka vám okrem tej bolesti ostane aj strašne veľa pekných spomienok. Keby som sa ho zbavila, odišlo by síce to zlé, no zmizlo by mi aj to dobré. A ak by som toto urobila pri každom človeku, ostala by som úplne prádzna."
riekla a nazad sa zadívala na rímsu.
Muž si okuliare založil do sivých vlasov a zaboril si tvár do dlaní.
" Rozumiem ti." vzdychol.
" Spomienky ťa držia pokope, no zároveň ťa úplne lámu na tisíce kúskov."
Pozreli na seba takmer naraz. Alica sa smutne usmiala a doktor si len vzdychol.
_________________________________________________________
Memories and thoughts age, just as people do. But certain thoughts can never age, and certain memories can never fade.
Haruki Murakami, The Wind-Up Bird Chronicle
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ibabel
30. 1.januára 2014 23:00
beautiful
2
ja som vzdy tvrdil, ze alica musela skoncit u psychiatra po tom vsetkom co zazila v tej nore!
Napíš svoj komentár