Psychiatria03: keď sa tvárim, že sa netvárim

"Dnes nemôžeme prísť, nevadí, že? Aj tak si radšej sama."

"Jasné, že nevadí."

Už sa mi nezdá, že zobrať si voľno bol dobrý nápad. Zavrieť sa na niekoľko dní do starého domu, naozaj starého, pri jazere a v lete, útok komárov neodvratný... toaleta = kadibudka, sprcha, vaňa? Kdeže. Teda oprava. Je tu vaňa, ale je nepoužiteľná. Voda zo studne, akurát tak zohriata v kanvici. Vďaka za elektrinu, aj to je niečo. Hromozvod? Nope. Vraj stačí, keď je na susednom dome.. ale o tom pochybujem. Hlásia búrky. Hm, zas nebudem spať.

V dome nikto nežije, odkedy zomreli starí rodičia. Je to už asi 17-18 rokov. Tie obrazy svätcov na stenách sú.. neopísateľné, a sama neviem, či to myslím v dobrom alebo zlom. Môj postoj je asi neutrálny. Ale rámy sú pekné, raz si ich zoberiem. Bude zvláštne, keď sa tento dom raz predá, a nebude možné sem zavítať.

Voľno od každodennej rutiny sa zdal byť dobrý nápad. Na pár dní sa tu zavrieť a len rozmýšľať bez toho, aby ma niekto či niečo rozptyľovalo. Všetko si zapisovať, zhodnotiť ako to ide.. Ako by som chcela, aby to išlo ďalej..

Ako to ide? Vyzerá to, že dosť na p...

Snažím sa hovoriť pravdu, a nedarí sa mi to tak, ako by som chcela.

Hovorím, že mi je jedno..

..čo si o mne myslíš

..čo odo mňa chceš

..že odchádzaš, keď to nechcem

..že sa nezaujímaš, čo ma zožiera

Je mi to jedno, je mi to jedno, je mi to jedno. Snažím sa presvedčiť samu seba.

"Aj tak si radšej sama." NIE vždy.

Ale je to lepšie ako

robiť to, čo nechcem,

hovoriť to, čo "mám",

počúvať, čo ma nezaujíma.

1) "Pôjdeme si sadnúť niekam na drink?"

Radšej by som šla do kina, ale nebavia nás rovnaké filmy. Radšej by som sa šla len tak prejsť, ale to je podľa teba nuda. Radšej by som..

"Môže byť," odpovedám.

2) "Vieš, mám to teraz ťažké. Mám depku. Už si našiel za mňa náhradu, a keby si videla ako vyzerá.. Strašné, vidno, že dá každému, asi sa mu teraz páčia také. A tie vlasy a handry.. Fuj. Nechápem ako jej môže vôbec dať lajk. Hneď ti ukážem tú fotku a.."

Preboha. Zas a znova tie isté reči. Posledný pokus zmeniť tému.

"Čo teraz čítaš?"

"Pozri sa na ňu, nechápem ako mohol tak klesnúť.."

Kedy bude vhodné povedať, že už musím ísť?..

O nič nejde. Aj tak to tak bude pokračovať. Vždy tu budú reči, ktoré si vypočujem aj keď ma nezaujímajú, vždy sa budem musieť obetovať a robiť to, čo nechcem, inak by som bola naozaj stále sama. Zo začiatku sú mnohé vzťahy aj zaujímavé, rada počúvam o životných skúsenostiach iných, rôzne historky, či už sú vtipné alebo smutné. Keď je to nové, je to fajn. Ale nie vždy. Niekedy to vôbec nesadne. Len sedíme a cítime ako sa to trápne ticho zhusťuje. Obdivujem tých, čo to vedia vždy uhrať a nahodiť konverzáciu aj napriek zjavnému nesúladu. Štve ma, že aj keď to tak nie je a máme si čo povedať, čochvíľa je to preč. Všetko to zaujímavé sa vytratí a je tu len to každodenné blabotanie, jeden rozpráva a keď sa len ide nadýchnuť, spoločník hneď využije svoju šancu a začne hovoriť o svojom, ignorujúc predchádzajúci prejav.

Dúfam, že počas môjho voľna sa budem zamýšľať len nad týmto a niečím podobným. Dúfam, že nepríde k vyťahovaniu strašiakov zo skrine. Je pravda, že už dávno som ich nevytiahla.. Patrilo by sa tak poriadne sa "zdeptať" a emocionálne zničiť. Ako len neznášam to slovo. Depka. Strašné slovo naozaj, príde mi, že znižuje význam ľudských útrap. Depresia? Ani to sa mi moc nepozdáva. Ale depka je 100krát horšia.

Som šťastná, že sa viem pre niečo nadchnúť alebo pre niekoho. Keď na niečom pracujem, vždy ma to pohltí. Venujem tomu všetok čas a snažím sa podať čo najlepší výkon. Vtedy na iným nerozmýšľam. Alebo keď trávim čas s niekým pre mňa zaujímavým. Je to jedno, či je to muž alebo žena. Ak je to muž a je to fajn, viac to poteší. Škoda, to sa nestáva často. Chyba je vo mne, to viem, som príliš náročná, nikto ma dlhodobo nezaujme. Najhoršie je obdobie medzi. Keď nie je pre koho alebo pre čo sa nadchnúť. Myslím, že to obdobie je tu teraz, a znásobiť ho zavretím sa v starom dome a povedať si fajn, aspoň budem mať čas na rozmýšľanie je.. hlúpy, hlúpy nápad. Je tu veľa prachu. Tak sa idem radšej nadchnúť upratovaním, chcem odtiaľto ešte odísť v normálnom stave a to rozmýšľanie.. by mi v tom zabránilo.

"Cvičí? Človek cvičí, iba keď je zúfalý."

"Naozaj? To by mi nikdy nebolo prišlo na um."

"Len vtedy," povedala Alžbeta. "Človek cvičí, až sa nevládze zohnúť, pobehuje, kým nie je na smrť unavený, desať ráz upratuje izbu, kefuje si vlasy, kým ho nerozbolí hlava, a ešte trochu viac."

"Pomôže to?"

"Iba na poslednej hranici zúfalstva. Keď človek už nechce myslieť. Za tou poslednou hranicou nepomôže už vôbec nič, len sa vzdať."

"A potom?"

"Čakať, kým človeka znovu nezaplaví život. Mám na mysli život, ktorý spôsobuje, že dýchame, nie ten, ktorý prežívame." (E. M. Remarque, Čas žitia a čas umierania)

 Blog

2 0 1 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu