22 mesiacov skúšania a zlyhania, aj keď sa snažíte to ako zlyhanie nebrať. Viac ako 2 desiatky hrubých výrazných čiar, ku ktorým sa každý mesiac plazíte ako slimáky a následne z nich spadnete do jamy, ktorú vykopali malé deti, aby z nej urobili bazén pre lienky. Niekto si z vás robí neskutočnú prdel a máte pocit, že ste figúrka natiahnutá na kľúčik, ktorá robí každý mesiac ten istý pohyb. Načúrať, hovoriť si, že to aj tak nevyjde, robiť zo seba cynickú obludu, jedným očkom sa dívať, nafúknuť sa ako žuvačková bublina, znova si povedať, že na tom nezáleží, pozrieť sa druhým očkom a následne si ísť zmyť ružovú lepkavú hmotu z tváre. Každý. Jeden. Mesiac. Dokola.
Hoci som septembrová, nikdy som nemala rada jeseň. Ja viem, že je krásna, farebná, svojská, melancholická atď., ale sú to len 3 posledné jesene, čo som si povedala aj úprimne uverila tomu, že aj stromy si zaslúžia zhodiť bremeno, ktoré nosili tak dlho. A občas mám pocit, že ho nosia len pre to, aby sme sa my, ľudia, cítili lepšie. Aj keď tým znova oživujem stredoveký geocentrický názor. Jeseň je naozaj krásna a hoci skutočne milujem svoju prácu, jeseň mi evokuje začiatok hektického obdobia. A od minulého roka je to aj pripomienka, že medzi mojimi a manželovými narodeninami sa uhniezdil aj 24. september.
Dnes som si uvedomila, že aj keď v mojej hlave o tom hovorím nonstop, nahlas... nie. Nie je to tabu, nemá to byť prečo tabu, nie je to hanba, nie je to ponižujúce, nie je to nezvyčajné. A predsa sa o potratoch nehovorí. Zažije to až neuveriteľne veľa žien. Nehovorí sa mi to ľahko, lebo práve túto informáciu som počas prvých mesiacov nenávidela počúvať. Ak nejaká žena vo vašom okolí potratí, nehovorte jej, koľko podobných prípadov poznáte a komu každému sa to stalo. Dokonca po všetkých tých príbehoch som na čas uverila tomu, že jeden potrat nie je nič hrozné, veď Iveta ich prekonala päť! Ale napriek všetkému je to tak. Vo svete sú Ivety, ktoré stratili niekoho, kvôli komu boli pár týždňov, mesiacov lepšími verziami seba samých. A nechajte si tie reči o tom, že tak by to malo byť stále. Medzi nami sú Ivety, ktorým trvá 8 rokov, kým na výročie zabudnú a spomenú si až o deň neskôr. A v ten deň plačú na záchode a nevedia, či sú to slzy zvláštneho šťastia alebo výčitiek a hanby nad sebou. Ivety, ktoré chcú hovoriť o strate, povedať nahlas slovo potrat, ale keď to niekto nadhodí, zaseknú sa, tá chvíľa pominie a ony sa utiahnu do bazéna pre lienky.
Potrat je trauma. Bola som prekvapená, keď som asi po pol roku povedala manželovi, že mi trvalo 4 mesiace, kým som nemyslela na potrat a naše bábo každý jeden deň. Prekvapená som bola preto, lebo sa na mňa pozrel s údivom a s vetou: „Ty si bola traumatizovaná...“ Prekvapená, že to nevidel, prekvapená, že som to utajila, aj keď to nebol cieľ. Prekvapená, lebo sa to stalo mojou každodennou rutinou. A, ťažko sa mi to píše, ale prekvapená, že on traumatizovaný nebol.
Odvtedy som si už xy-krát predstavila, ako by som sa správala, keby sa mi podarilo otehotnieť znova. Kedy, a či vôbec, by nastal deň, kedy by som nemyslela na to riziko, kedy by som nešla na toaletu so strachom. Bol to „len“ jeden potrat, ale žene vezme okrem toho samozrejmého aj niečo, čo si iní neuvedomia. Počas prvých týždňov tehotenstva je väčšina žien v siedmom nebi. Pre mňa osobne to bolo jedno z najšťastnejších období. Kolegyňa, ktorá sa o mojej situácii dozvedela po roku, povedala, že tušila, že som tehotná, lebo som vraj žiarila. A práve túto radosť si už neviem predstaviť prežívať. Strach je väčší. Už to nikdy nebude spontánne radostné prežívanie každého dňa. Toto je možno ešte väčšia strata. Objímam všetky Ivety.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár