Písanie blogu ako druh terapie?

„Začni písať blog!“. Nie, nie je to dobre mienená rada od mojej priateľky. Išlo o vtípek, vypustený len tak do vetra pred niekoľkými mesiacmi. Jeho cieľom bolo odľahčiť dusnú atmosféru v jednej internátnej izbe zamorenej pocitmi zúfalstva a sklamania. Účel bol splnený, nakoľko som si povedala, že až tak zle na tom nie som, aby som písala blog.

Áno, dnes tak veľmi populárne blogovanie sme s mojím blízkym okolím považovali za činnosť určenú čudákom, ktorí nemajú čo robiť, len sa sťažovať na nete na svoj pokafraný život, ktorý by mnohí iní brali, alebo písať pseudointelektuálne články o svete, ktorý sledujú akurát tak zašitý z okna svojej kutice alebo v tej „úžasnej, pravduzvestujúcej“ televízii. Predsudky, predsudky, predsudky.

A tak tu teraz sedím a nemám inú možnosť ako nazvať sa čudáčkou, ak chcem byť fér. A vtípek na konto blogerov mením na dobre mienenú radu, nakoľko nemám v peňaženke ani po kapsách dosť tých farebných papierikoch s číslicami na to, aby som si zaplatila sedenie u nejakého odborníka. Takže týmto začínam svoj experiment, ktorého cieľom bude zistiť či mi toto písanie pomôže.

Kým som nezistila, že nie som schopná ani jednému zo svojich priateľov zveriť sa úplne so všetkým, boli pre mňa rozhovory s nimi postačujúce. Avšak dnes už viem, že asi potrebujem anonymitu ponúkanú internetom na to, aby som sa pravdivo vyjadrila. Je to naozaj smutné, viem. Ale v podstate je to niečo, k čomu ma odmalička viedlo okolie. V prvom rade som mala byť slušná, nie úprimná. Znie mi to nelogicky, ale konala som tak. Vlastne stále tak konám. Robím pravý opak toho, čo by som chcela.

Študovala som odbor, ktorý som nenávidela. Potom som prvýkrát v živote nabrala odvahu a rozhodla som sa ho zanechať aj napriek tomu, že som mala to, čo profesori nazvali veľkým potenciálom. Verila som, že nastal čas, aby som sa oslobodila od očakávaní všetkých navôkol. A čo som urobila v návale slobody? Vycestovala som? Prihlásila som sa na štúdium, ktoré by ma NAOZAJ zaujímalo, aj keď by neviedlo k dobre platenému zamestnaniu? Samozrejme, že nie. Kto by ma za to pochválil? Sama som sa zavrela do ďalšej klietky, ktorá sa podľa mňa ani trošku nelíši od tej predchádzajúcej. Nuž, som zbabelec a následky budem niesť na svojich pleciach poctivo.

Možno je toto môj prvý a jediný úprimný výlev. Možno v hlave potlačím spomienku na to, že som niečo takéto vôbec urobila. Možno sa už nikdy neprihlásim na túto stránku. Možno to teraz ani nezverejním. Možno to hneď teraz vymažem. Ale možno, možno som práve teraz začala tú najlepšiu terapiu na svete. Som naozaj zvedavá.

Dovidenia.. či dobrý deň?

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu