"Keď som vedela, že príde od majstra domov.. nespala som celú noc, len som sa prehadzovala v posteli a modlila sa.. aby, sa mu niečo nestalo.. a ráno, keď som išla na robotu, cesta mi veľmi rýchlo ubehla.. vedela som, že naspäť už pôjdeme spolu.."
Niekedy nie je potrebná facka, aby sa človek prebral. Niekedy si stačí vypočuť 86-ročnú babičku. Má tri deti, sedem vnúčat a jedného manžela, ktorý i keď pri nej už fyzicky nie je, neznamená to, že by ju opustil.
Zažila toho toľko. No keď ju človek tým správnym spôsobom požiada, aby porozprávala o svojom živote, jej oči, i keď sú zaliate slzami, žiaria šťastím. Nezačne hovoriť o svojich zdravotných problémoch, operáciách, nízkom dôchodku či iných starostiach. Vždy začne spomienkou na svojho milovaného manžela. A keď hovorí o deťoch a iných radostiach života, vždy s úsmevom dodá, čo na to vravieval on.
Toľko lásky, šťastia v jej slovách ma dojali a na malú chvíľu som pocítila slobodu. Oslobodenie od všetkých negatívnych myšlienok, bolestí, malicherností. Nič ma nedusilo. Bola som tak šťastná ako už dávno nie. No tiež som pocítila hanbu: čo to dopekla robím so svojím životom? Vedela som, že nech môj život bol, je a bude akýkoľvek, chcem, keď sa na mňa niekto pozrie a keď sa pozriem sama na seba, vidieť iskru v mojich očiach, tak ako som ju videla v jej.
Vždy ma bude trápiť, čo sa stalo. A vždy ma bude trápiť niečo ďalšie. No či už to budú veľké trápenia alebo maličkosti, nechcem, aby mali prevahu a ovládali ma. Nedá sa stať z minúty na minútu optimistom a hodiť za hlavu veci, ktoré v nej prebývajú roky. Či už bude sila tohto zážitku trvať navždy alebo odíde hneď s prvým človekom, ktorý ma vytočí..
Teraz si vážim, že som aspoň nachvíľu pocítila to šťastie, v ktorom ona žije. Nechcem na to nikdy zabudnúť. Dopriala by som to každému.
Život nie je perfektný, ale je skutočný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár