Aj pred rokom bolo minulé dnes.
Dni plynú jeden za druhým a človek si neuvedomuje, ako ten čas letí. Neuvedomuje si ani to, že rastie, dospieva a mení sa.
No keď sa pozrie späť, až vtedy vidí, aký kus cesty prešiel. Ako veľmi sa zmenil.
A predsa bol dnešok iný ako predošlé dni. Bol výnimočný. Dnes som to videla.
Vždy je na nás samých, či ten deň výnimočný bude alebo nie.
Každý náš deň by taký mohol byť.
Hovorí sa, že nemôžeme zabrániť tomu, aby nám nad hlavami lietali vtáky smútku, no môžeme im zabrániť v tom, aby sa nám uhniezdili vo vlasoch.
Od rána pršalo, no pršalo akoby inak. Akoby pre mňa pršalo prvýkrát v živote a vnímala som každú jednu kvapôčku, ktorá dopadala na zem a na cestu. Bolo to upokojujúce. Utišujúce.
Akoby melódia.
Príroda sa pred nami predvádza a ja to jej predvádzanie milujem.
Vždy je rovnaká a predsa iná. Vždy vyrazí dych. Dážď je vždy iný, sneženie je vždy iné.
Vždy pri tom cítime niečo iné. Nové. Prevyšuje nás to.
No stále cítime aj niečo, čo sme cítili odjakživa.
Pričom vieme, že my sme my. Akoby ste objavili v tej chvíli domov. Domov, ktorý vás hreje pri srdci a do ktorého sa radi vraciate.
Taký istý pocit mám pri úspechoch mojej rodiny.
Moja sestra dnes zažila veľký úspech v niečom, na čom jej záleží a ja som mohla byť pri tom. Moja rodina mohla byť pri tom.
Odložila som povinnosti, odložila som školu. Pretože tento moment by sa už nikdy viac neopakoval. O veľa by som prišla.
A tak mám ďalší pocit do zbierky, ktorý bude vytvárať môj domov. Navždy sa k nemu budem vracať. Navždy už budem vedieť, aké to je, keď sa úprimne od šťastia rozplačete a ani neviete, ako to je možné, ako to prišlo a hlavne, že ste toho vôbec schopný.
Ako je radosť iného človek vašou radosťou.
Akú hrdosť v sebe cítite.
Keď som sa pozerala na asi 8ročného chlapčeka tancujúceho s dievčatom spoločenské tance, tiež ma naplnila nežnosť a láska. Aj pri cudzích ľuďoch, deťoch.
Predstavovala som si, aké by to bolo, keby sú tam práve moje deti.
Čo všetko by som cítila a aké by to bolo nádherné.
Život je nádherný.
No niekedy sa nám vo vlasoch naozaj uhniezdia vtáky smútku a celá naša pozornosť je venovaná im.
No máme vôľu nedovoliť im to.
Máme vôľu pozorovať ich z diaľky.
A pri sebe cítiť lásku, domov, krásu. Tešiť sa z rodiny.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
limetkajaja
30. 12.decembra 2015 15:44
Napíš svoj komentár