Hulibrko

Po roku húlenia som si hovoril, že ma už nič nemôže prekvapiť.. možno som to z húlením preháňal (denne) no vôbec ma to netrápilo... základ bol, že všetko bolo fajn, ráno žiadne opice, večer pohodka náladka, dokonca mi to ani do peňazí nešlo...(čo mi teraz aj chýba, no k tomu sa dostaneme) šak čo, svojím spôsobom nahúlený som ani nikoho neotravoval, ani nikomu nijak neubližoval, dokonca som sa ani nikomu nevysmieval (vždy som sa proste bavil v rámci srandy a chýbalo mi maximálne tak nejaké to pivo, či niečo pod zub (tomu sa hovorí hulyhlad, nie žeby som nemal na jedlo) až raz sa čosi dojebalo... mince boli, no matrošu pomenej, tak sa bralo viacmenej všetko čo bolo a na cene nezáležalo... pohodka, vždy som sa vedel ovládať natoľko, žeby som neprekuril mince na jedlo a bývanie atď atď... teraz k veci - čo sa posralo? tak som si kúpil zbloží za 150€, ktoré som si našetril a vedel som, že mi chýbať nebudú... pre labužníkov matroš to bol kvalitný... či už funky budha, blueberry, alebo obyčajný outdoor do pohody.. ale dostal som aj smokin (15% thc)... trošku som sa toho bál, ale šak reku keď to nepreženiem, tak to bude pohodka, že? partia sme sa stretli, že ochutnáme čo to bude až to bude... ppči naladka, jak vždy, stále sa to stupňovalo, tak sme si dali ešte zo 2... žiadne problémy, či retardované stavy... keďže som menil prácu a taktiež prakticky aj bývanie, tak som si niečo málo odložil.. na novej "polohe bývania" som si poctivo ubalil, nič som nechcel posrať, nič prehnať.. prešiel týždeň, nič sa nepokazilo.. až raz... v poho som si ubalil ako vždy a jebol tam trošku smokinu... začalo to tradične, veľa som rozmýšľal, no spolubyvajúcim sa nejak nechcelo kecať, tak som sa len zamýšˇal.. až som sa v hlave akosi podivne zacyklil (vždy sa mi to stávalo, ale nikdy nie až taký extrém..) hovorím si asi bude trošku prúser, ale reku pohoda, zas to vyspím a zajtra smokin vyhodím... potom to začal byť kurva prúser...spolubývajúcemu som začal vysvetľovať, že potrebujem aby mi pomohol, no nedokázal som poskladať viac slov, než 6, postupne 5, nakoniec som mu pár krát zopakoval jedno slovo, stále pomalšie a pomalšie...potom som už nedokázal rozprávať a tak som len rozmýšľal nad pár slovami (žiadna veta, nič, len jakeby som čítal v slovníku slová... odveci, akékoľvek, či už "zviera, dvere, nôž, rohlík, posteľ, mobil, za, remix, proste čokoľvek) mal som pocit, že mi dochádzajú myšlienky a v hlave sa mi postupne všetko strácalo... až mi ostávalo len jedno slovo, jedno písmeno, potom už len jeden zvuk, akoby len ťukanie ktoré sa stále viac a viac spomaľovalo.. bolo to snáď nekonečné... už som ani nedokázal vnímať čo vidím (upadal som do kómy?)... suma sumárum som všetko vnímal, len som sa nemohol ani pohnúť, ani nič povedať, anilen sa nadýchnuť... a nastalo ticho... v číslach mi to ticho prišlo ako za 4 hodiny... proste nič... ako žiť v obraze.. nič sa nehýbalo, nič nebolo počuť. proste koniec... vtedy sa mi v mysli zrodila myšlienka, že je koniec, zostal som zacyklený v obraze, začal som sa báť a konečne som sa pohol... bola to ako rana z jasného neba... z ničoho nič ma striaslo... akoby som resetoval... hlavu, telo, všetko... a vtedy začalo moje skutočné peklo... bolesť, panika, to najhoršie čo si viete predstaviť a k tomu sa pripoja aj pocity... po tom, čo ma striaslo (spím na dvojposchodovej posteli dole) ma pritlačilo hlavou o posteľ nadomnou (železná konštrukcia) a akoby ma to priťahovalo... mriežkovaná konštrukcia postele sa mi pomaly začala zarývať do hlavy, postupne sa mi pritisol aj chrbát, všetko som vnímal, no nemohol som prestať... začalo sa mi to zarezávať do chrbta, všade som videl krv, cítil neznesiteľnú bolesť, štípalo to... bol to extrém ktorý som v živote nezažil... no v hlave som sa upokojil a začal konečne rozmýšľať, hoci len nad tým, že ma niečo bolí... ale konečne som v tej hlave niečo mal a ten svet nebol nekonečný obraz, ale niečo prebiehalo... tak som si povedal, že je to dobré, že je to lepšie než to bolo... v tom momente som si hlavu narazil o spodný rám postele a prakticky som videl ako som si rozbil hlavu na framforce... a stále som sa na ten rám tlačil a tlačil a tlačil a... nemohol som prestať... stále viac to bolelo, cítil som ako sa mi rám zabára do hlavy... spolubývajúci videl, že je prúser a tak sa začal vypytovať.. nedokázal som reágovať, len som zo slzami v očiach pozeral a pohľadom žobral, nech niečo urobí.. .čokoľvek, nech ma priviaže, omráči, zabije, to je jedno, chcel som aby to prestalo... pár sekúnd na to ma hodilo o zem a začal som sa hádzať po zemi ako zmyslov zbavený, o to viac zjapať a vtedy ku mne priskočil... keď si začal druhý spolubývajúci uvedomovať, že niečo je nesprávne, keď zjapem akoby ma porcovali, tak zoskočil z hornej postele a začali ma ratovať.. nohami rukami som rozkopával kade sa dalo, nedokázali ma udržať, umlčať.. do úst mi pchali tričko, len aby stlmili môj rev, zjapot...a čo sa dialo v mojej hlave? keď som sa hodil na zem, tak som pocítil bolesť, zas ma to trošku ukľudnilo, tak som povedal, že idem do toho, že teraz je to už jedno, že už je po mne, tak sa pokúsim aspoň trochu ukľudniť hlavu (proste na niečo myslieť) keď som videl ako ku mne priskočil jeden, postupne druhý, začínala sa mi do hlavy vraciať tá nekonečná prázdnota, napadlo ma znovu si spôsobiť bolesť.. začal som sa škrabať... videl som, ako do seba zabáram nechty a nechávam na seba obrovské škrabance... trošku ma to ukľudnilo, tak som neprestával...no znova tá "prázdnota", tak som pritvrdil... keď ma spolubývajúci snažili ukľudniť tým, že ma držali za ruky/nohy, tak som si začal predstavovať, že ma mlátia (trhal som sa o to viac) ... znova to začalo pomáhať, no len na chvíľu... už som pochopil... musím stupňovať čo to dá... a tak som sa pomaly pripravoval na svoje peklo v hlave, na svoju pomalú smrť... napadlo ma zombie, tak ma jednoducho začali žrať... cítil som ako zo mňa trhajú maso a všade strieka krv, lietajú kusy masa atd atď... s tej predstavy a pocitov mi prošlo extrémne zle, no tykovať som nechcel... po chvíli mi došlo, že musím, že je to zas len o niečo horšia bolesť, že ma to zas v hlave ukľudní.. a tak som začal...a vracal som... zo 3 hoďky v kuse.... už to prestávalo pomáhať a tak som musel pritvrdiť... ale ako pritvrdiť k niečomu tak extrémnemu? veď už ma žrali zaživa zo všetkými pocitmi, popritom som sa snažil zoškrabať zo seba všetkú kožu a tykoval som akokeby som mal vyvraciať aj vlastnú riť... napadlo ma, že prišiel majiteľ u ktorého sme v podnájme, a tak aj bolo.. zjavil sa v dverách... vtedy moje predstavy už prerástali do skutočnosti... a to bol moment, keď som chcel aby to všetko skončilo čo najrýchlejšie, že ich jednoducho postrieľa, alebo že ma proste zachráni.. no opak bol pravdou... on sa k ním pridal a začal ma zaživa trhať tiež... nejakým zázrakom som sa k sebe dostal a začal si predstavovať ako svojho spolubývajúceho jebem, zatial čo zvyšni dvaja ma trhajú... príchodom orgazmu v bolestiach a pri vracani som spolubývajúceho vymenil za ženskú, a snažil sa vytesniť pocity bolesti a vracania.. to sa mi darilo a veci sa začali otáčať k dobrému... konečne! ticho som si pošepol... v sekunde som sa ukľudnil, dostal sa do reality... obzrel som sa, vydesení spolubývajúci pozerali na mňa ako na ten najhorší prízrak na svete a hneď na to som sa začal ospravedlňovať... hovorím "ak doteraz nik neprišiel, tak ani teraz nik nepríde, tak sa tvárte že nič, všetko vám zajtra vysvetlím, len teraz to nechajte tak"... a tak sme sa začali tváriť že nič, ja si rýchlo ľahol a tváril sa že nič, spolubývajúci rýchlo popratali všetko naokolo, čo som vyvracial a čo som rozkopal... niečo na to prišiel majiteľ, no ukecali sme to nejakým zázrakom (neskôr mu spolubývajúci nakecali, že som videl nejaké pripič video a tak som ich chcel len vystrašiť a napodobňoval som ho, čo mu zožrali...) celá táto prvá časť, odkedy som sa hádzal po zemi trvala 15 minút (to mi oni vraveli), v skutočnosti som vytikoval asi toľko, keď si človek 3 krát odpľuje, hlavu som nemal rozbitú, len poriadne narazenú a nohy trochu doškriabané (sem tam kvapka krvy, žiadny extrém)

v kľude som ležal, prešlo asi pol hodiny, keď začalo "druhé kolo" ... zas som cítil. že sa mi všetko vracia, zas mi začalo jebať na bedňu, nevedel som čo zo sebou, už som sa začínal myhať... rýchlo som vyskočil a spolubývajúcemu som sa snažil vysvetliť, že to zas začína... no už bolo neskoro, už som sa nemohol vykoktať, rýchlo som začal zapínať počítač... sústredil som sa na to, že čím viac vecí, čím viac myšlienok tým viac budem ok, čo aj zaberalo .... prúser však bol, že som to už nedokázal vysvetliť a ntb sa mi zapínal kurevsky pomaly... začal som plakať... už som to nechcel znova zažiť, chcel som zomrieť... vtedy ma napadlo jedno - bolelo to, prestalo to... hneď som skočil k spolubývajúcemu a začal šeptajúc kričať "bolesť!" "bi!" .... on sa len jak priblblý smial... nič rozmunejšie ma nenapadlo, len udrieť ho... pomaly mu začalo dochádzať, že sa zas niečo deje... vypadlo zo mňa "udri ma!" "silno" "rýchlo" "bi!" "udri ma!!!" vtedy do mňa začal šťuchať.. a ja stále opakoval silnejšie... no on jak pripič chlapec sa len smial a ťukal po mne... v tom ma napadla moja obľúbená hra, tak som oboch začal prosiť nech to rýchlo pustia a nech ma jeden z nich zatiaľ bije... kým sa rozhýbali tak prešla (aspoň pre mňa) celá večnosť, už som cítil, že som nakrajičku, už som sa začal rozhadzovať, už som čakal že ma jebne o zem, že mi zas vypadnú všetky myšlienky a hlava mi explóduje, alebo čosi také... za každú cenu som sa k tomu vrátiť nechcel (či už prázdna hlava, či tá bolesť ako ma zaživa trhali)... jediné rozumné čo ma napadlo bolo, že sa mu vrhnem po očiach, že sa budem tváriť, že mu jedno vypichnem, že potom ma možno zabije, alebo čosi... on začal, že mám prestať, ináč zavolá políciu... zo mňa vypadlo "volaj! a hneď, lebo ťa zabijem" keď som sa počul, že som dokázal poskladať celú vetu, tak ma to upokojilo... v tom už druhý spolubývajúci začal volať, že už spustil hru, že mám ísť pozerať... rýchlo som k nemu pristúpil a začal vnímať všetky detajly v hre, všetky triky čo som kedysi robil, proste komplet všetko čo sa dalo... no akosi som stále nedokázal vysvetliť čo mi je, tak som mu opakoval, že som v pohode, že nech rýchlo niečo vymyslí.. no nedokázal som mu povedať čo mi pomáhalo, tak som vravel "spomeň si" "hovoril som" "mysli" "urob" "pomoc" "mysli" ... snažil som sa vysvetliť mu, že nech si spomenie na čokoľvek čo som hovoril, čo som chcel aby mi urobil, že bolesť mi pomáha, že musím veľa rozmýšľať, že tým to zachráni... po asi 10 minútach mu posledný krát opakujem nech mysli, nech pomôže, potom som už len dodal, že všetko bude ok, len nech myslí a nech to nechá pustené, že ja si ľahnem, v kľude zaspím a zajtra vysvetlím...

cirka po pol hoďke som sa prebral, už všetko bolo ok, pýtal som sa či som to fakt robil (vedel som čo som robil, len nevedel som čo všetko bola skutočnosť a čo bolo len v mojej hlave)... zo strachom a v skratke mi povedali čo sa dialo... tú noc som nespal.... bál som sa vypnúť... vkuse som sa hral, CSko, a chujoviny, čítal som, počúval hudbu a spieval si... ráno zas, oni boli v práci, ja sa sám strašne bál tak som sa jednoducho držal pri myšlienkach... druhú noc som zas nespal ani minútku, občas ma ešte brali tie myšlienky "prázdnej hlavy" no postupne to ubúdalo... na tretiu noc som konečne zdriemol (od druhej do štvrtej rána), no zobudil som sa na to, že ma to zas berie, už som myslel, že to nestihnem, no ntb bol už po ruke a zapnutý, tak som len rýchlo pustil hru a piesne a ustál som to... štvrtú noc som už spal 5 hodín, v momente keď som sa zobudil som ani neváhal, hneď som bral ntb do rúk a robil čo sa dá, hneď to prešlo... až piatu noc som spal 7 hodín, potom ma to chytilo už len 3 krát ale úplne slabo... na šiestu noc som spal už normálne, no zo strachom, tak ntb bol stále po ruke, kniha tiež, mobil, cigarety, kľúče.. proste všetko, čo som potreboval na to, aby som vykonával nejakú činnosť... našťastie už to nebolo potrebné (aj keď obavy mám stále)

už sú to 3 týždne, mariše som sa nedotkol a čo sa týka mojích zážitkov v hlave, tak tie sa zatiaľ nevrátili, ale poviem vám, zažil som skutočné peklo... tie najhoršie myšlienky boli skutočnosťou a prežil som tú najvačšiu bolesť za celý svoj život... (a že ich už bolo, keď som mal popáleniny 2. stupňa na 86% tela, zas naopak, omrzliny končatín, komplikovanú zlomeninu, či dokonca rozdrvenú kosť, moment, keď som sa utopil a dodnes neviem ako som prežil, či (to chalani vedia posúdiť) rozdrvené vajce)

na záver sa už len chcem ospravedlniť za všetky svoje chyby

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu