1. Kapitola - Šťastena je blízko


V každom z nás sa schováva viacero tvári, ktoré sa často snažíme pred vonkajším svetom schovať. Možno je to kvôli tomu, že sa hanbíme za to, kto sme, možno je to nátlak spoločnosti, aby sme zbytočne nevyčnievali z radu. Veď ono sa to vzájomne nevylučuje, skôr naopak. Pretvárka nás však môže stáť mnoho, pretože pretvarovať sa celý život nás môže poznamenať aj na duši. Stále si musíme hľadať rôznu kompenzáciu k tejto pretvárke, častokrát to končí napr. závislosťou. U niektorých je to maličká pretvárka, tak to až tak život neruinuje. Iní sa však musia premáhať priam nadbožsky a to vyžaduje svoje obete.

Rovnako tak môj príbeh bude o priblížení tej-hnusnej potreby pretvárky do ktorej nás spoločnosť stále viac a viac tlačí. Kvôli čomu sa formujeme v to, čo nie sme, trháme si osobnosť, ruinujeme svoje podstaty, tlačíme sa za hranice našej-personálnej normality.

Milujem mozog, v ktorom sa schováva veľa. Je však problém nájsť si takýto sexy objekt, s ktorým by som sa mohol spojiť. Napriek tomu sa mi to v minulosti podarilo. Siete som rozhadzoval často, všade, náhodne, hlavne že bola možnosť spoznať nový mozog. Už snáď odkedy som sa prvýkrát pustil ruky svojej matky a mohol vyjsť do sveta sám, tak som hľadal spoločnosť a spoznával ľudí. Vnímal ich správanie, pozoroval ako preciťujú okolný svet, ako sa správajú k iným a hneď, jak som si vytvoril obraz, tak som bežal spoznať ďalší mozog, s ktorého by som si zobral aký-taký poznatok.

Netrvalo dlho a začal som rozlišovať vzdelané a pochabé. Nasledujúce kroky ma viedli hlavne k dospelým jedincom. Pochopil som, že oni vedia veľa, ale ukázalo sa, že žiadnemu dospelákovi sa nechce rozprávať z 8ročným deckom, ktorý má milióny otázok. Väčšina prípadov mi podala jasnú odpoveď "vyrastieš - pochopíš" a ja chcel byť tak veľmi starý, tak veľmi chápať. Internet ešte nebol bežná vec, no moji rodičia robili všetko preto, aby som mal na čo som si zmyslel. Prvé stretnutia z online svetom boli zaujímavé, mnohí rôzni ľudia, no chýbal ten ľudský kontakt, chýbalo mi pozorovať tváre ľudí, obyčajné smajlíky proste nestačili, často klamali a ja to nevedel rozpoznať. To ma proste nebralo. V blízkosti bolo málo ľudí, s ktorými som si mohol dohodnúť stretko, sadnúť na bicykel a zastaviť sa za nimi. Ale aj tak som ich zbehal asi všetkých, nohy som mal ako klokan, žiadna ďiaľka ma nevedela zastrašiť. Brzdou v tomto boli len rodičia, ale tak pochopiteľne, keď som povedal, že sa chcem vybrať do mesta 90km vzdialeného na bicykli, tak bolo logické, že mi to rodičia zatrhnú. Ani neviem čo som si myslel, ale určite som nechápal nebezpečenstvo, ktoré sa pri tejto akcii vyskytovalo. (našťastie som sa na to nedal, našťastie som dal na zákazy rodičov)

Prišlo nádherné obdobie, prišla stredná, čo znamenalo viac slobody, viac možností k cestovaniu - prišiel autobus. To bolo pre mňa kľúčové obdobie, do ktorého sa vmiesila mnou vyhľadávaná potreba vyhľadávať a spoznávať tie sexy mozgy po ktorých celý život tak intenzívne túžim. Na internete som si bol schopný dohodnúť mnohé stretnutia, utekal som zo školy, takže som zabil dve muchy jednou ranou - nemusel som sa v škole nudiť a zároveň som mohol spoznávať nových ľudí. Môj na prvý pohľad dokonalý plán mal však veľký zádrheľ - drvivá väčšina záškolákov boli tupí. Pochopil som to veľmi rýchlo a tak prehodnotil čas, kedy budem stretka praktizovať.

Spoznal som mnohé tváre, s tých najzaujímavejších bola asi osoba, ktorá na prvý pohľad napínala. Nie preto, že vyzerala zle, ale preto, že to preháňala z mejkapom.. a outfitom.. retiazkami, rôznou bižutériou, parfémom a proste úplne celá osoba bola obalená do čohosi, čo bolo kompletne umelé. Ale o jej osobnosti to neplatilo. Tá bola presný opak výzoru, bola ako otvorená kniha, rozhodná, usporiadaná, nemala potrebu hádať sa na zbytočnostiach, bolo z nej cítiť ten taký pokoj, kedy viete, že keď sa jej otočíte chrbtom, tak vám ten chrbátik pohlída. Páčilo sa mi to, bola to príjemná zmena oproti zatrpknutým, večne sa sťažujúcim, uboleným osobnostiam, prahnúcim po úspechu a pozornosti (áno, už v 15tich sa drvivá väčšina hnala za popularitou a boli depresívne nastavení, ak im to nevychádzalo), bohužiaľ to stále nebolo to, čo som hľadal, stále som nebol spokojný, stále som cítil, že je niečo viac.

Ako som tak tápal pomedzi nové známosti, tak som sa začal formovať aj ja. Začal sa vo mne hromadiť hnev, povrchnosť. Stále viac som odsudzoval ľudí - zatrpknutých a kontroverzných som neznášal. Nechceli sa meniť, len sťažovať. Keď sa mi s takým podarilo stretnúť, tak som sa dostal do situácií, kedy som sa do nich tvrdo pustil, začal ich priam psychicky šikanovať, nedokázal som ustáť ich slepotu voči realite, jak bezhlavo boli presvedčení o svojej pravde a nechceli pripustiť nič iné. Odstupom času som začínal byť na týchto ľudí až priam agresívny. A poviem vám - tých blbcov bolo strašne veľa.

Neviem, či som sa tak negatívne sformoval preto, že som bol frustrovaný z neúspechu v mojej snahe nájsť sexy mozog, alebo som sa s touto agresivitou už narodil, ale rozhodne to bola jedna z mojich tvárí, ktorú som sa snažil potlačiť, neukazovať. V istom bode to však nešlo a často to bol výbuch, ba dokonca horšie - zákerné plánovanie.

pomaličky som končil strednú, na výšku som sa však nechystal a tak som vedel, že toto moje behanie hore dole a hľadanie výnimočného sa blíži ku koncu. Šťastie sa však na mňa usmialo. Ako bolo zvykom, už v zárodku debaty (tak som to mal rád), keď sme obaja ešte vzrušení z nevedomosti. Mal som z nej také zvláštne brnenie v celom tele. Možno si to teraz len nahováram, možno to tak skutočne bolo, neviem. Chcel som zapôsobiť:

"Ako sa spoznáme? čo budeš mať na sebe?"

"Oblek, a ty?"

len sa zasmiala a odpovedala:

"Žlté tričko"

Nemusel som sa síce trepať ďaleko, šlo len o 60km, ale tie spoje boli na samovraždu, 2 krát prestupovať, autobusy snáď na chlp presne, domov to bolo ešte horšie, stávalo sa, že mi ostalo 6km v nohách, po tme, cez lúky/lesíky. Ale stálo to zato

Vystúpil som z autobusu, v obleku, snáď najlepšie upravený ako som doteraz mohol byť, dbal som na každý detail, aj sama Aphrodita by mi závidela moju snahu o dokonalosť. Ona ma už čakala, na zastávke medzi stĺpmi. Jej žlté tričko svietilo na kilometre, bola maličká, keby som ju zložil, tak ju v pohode vopchám do ruksaku a ešte sa mi tam vôjde encyklopédia o Vesmíre. Nádherne voňala, jemne, nič výrazné, nič presladené, hnedosivé očká jej zakrývali okuliare, ktoré presne pasovali do tváre, jemne guľatý noštek, prefíkaný rozkošný úsmev, vlásky dlhé, rovné, rozpustené, svetlohnedé.

"Ahoj, ty si fakt prišiel v obleku" zaznel nežný hlások preložený rozkošným tenučkým smiechom

"Ahoj, pekne voniaš" vypadlo zo mňa.

bol som uchvátený krásou ktorá stála predo mnou.

prvé kroky smerovali do podniku, kde bola zhovievavá čašníčka a ochotne nám neplnoletým naliala alkoholické nápoje. Svoje bruško som potešil pivečkom, ona sa rozhodla pre vínko. Dlho sme sedeli, popíjali a veľa kecali. Už sa mi blížil termín odchodu autobusu a ja som si prial, aby vybuchlo celé autobusovisko, vôbec mi nevadila predstava, že tam zomrú desiatky, či stovky ľudí, vtedy som chcel byť len pri nej. Bola neuveriteľne vtipná, rozkošne ustráchaná, mala svoje názory o ktorých bola ochotná debatovať, formovať ich. Bolo z nej vidieť, že sa len tak nebude rozkecávať o blbostiach, no viete ako to je - ak cítiš, že si šťastný, tak padajú všetky zábrany. V to poobedie sme boli obaja samými sebou, spokojní, vytešení.

"Musím ísť na bus" vravím.

vtedy som mal pocit, že som jej prvýkrát ublížil, z jej tváre prvýkrát za 4 hodiny zmizol úsmev.

Do tej doby som zažil mnohé stretnutia, pri niektorých bol príchod autobusu ako oslobodenie, pri iných to prišlo práve včas, občas sa na mňa ženská naviazala a videl som, že jej bolo ľúto, že odchádzam, no tentokrát... Tentokrát som cítil tú beznádej z jej strany. Sám som mal problém to ustáť a vôbec som nechápal ako sa po štyroch hodinách stretnutia s cudzím človekom môžu rozvinúť tak intenzívne emócie.

"OK, tak poďme" povedala skrúšene

Postavil som sa, zaplatil účet, pomaly sme sa vybrali na autobusku. Slovami sme už začali šetriť. Nemyslím, že to bolo tým, že sme si nemali čo povedať, ale tým, že sa blížil koniec a obaja sme tak trošku protestovali.

"Tento je môj" ukázal som na bus

"Rada som ťa spoznala" poznamenala z lesknúcimi očkami

"Dostanem pusu?"

bez váhania sa ku mne naklonila, ja som však len nastavil líce, prišlo mi, že je to rozumné, ináč by som do busu nenastúpil

"Ďakujem" reagoval som. Ona sa len pousmiala a pozorovala ako miznem v dverách autobusu.

asi po piatich minútkach v buse som sa celkom slušne rozplakal, s časti zo strachu, že už nikdy nezažijem nič tak krásne ako v ten deň, z časti od šťastia čo ma postretlo.

Ani jeden sme nevedeli čo bude ďalej, či mi odpíše ak jej napíšem, vôbec sme sa nebavili o budúcnosti, netušili sme, či to bolo prvoposledné stretko, ktoré síce bolo takmer dokonalé, no obaja sme boli v neistote vzhľadom k tomu, že naša budúcnosť bola nevyslovená.

Vydržal som asi 20 minút, napísal jej ako strašne som si to užil. Nenechala na seba dlho čakať, ten deň sme písali do hlbokej noci. Dohodli ďalšie stretnutie. A bolo vymaľované. Našiel som svoj sexy mozog, bol som šťastný.

Bolo to v dobe, keď mi končila škola a tak trebalo hľadať prácu. Tá sa našla, ale vzhľadom na náš čerstvý vzťah to bola práca od samotného Diabla. V Prahe, doma som bol na 4 dni raz za tri týždne.

Síce bola o tri roky mladšia, ale veľmi dobre chápala jak dôležitá práca je. Bola tak dokonalá...

 Blog
Komentuj
 
 fotka
nerwous15  12. 9. 2022 13:34
len tak som ráno vstal a začal písať... netušil som čo s toho vypadne, nečítal som to po sebe, je to biedne formulované, zos chybami, ale pokračovanie mi vyšlo lepšie asi
 
 fotka
tequila  12. 9. 2022 16:19
strasne uchylne su tie zdrobneniny. a ako deti nemate co chlastat!!!!!!!!!!
Napíš svoj komentár