A teraz vážne. Viete ako dlho som to vydržala? Dva dni. Whoa, to je teda vec, čo??? Ale neviním sa z toho. No mala by som zrejme začať od začiatku... V utorok som sedela za notebookom, samozrejme prihlásená na facebooku, písala som si s kamoškou, no big deal. A zrazu, ktovie prečo alebo ako ma to napadlo, ale zopárkrát som klikla v snahe zrušiť si účet. Logicky, predtým som ešte dvom trom ľuďom dala svoj mail, aby som nebola nadobro odrezaná od spoločnosti.
A vtedy to prišlo. Práve vo chvíli, keď som so skalopevným odhodlaním držala prst nad tlačítkom myši, facebook ma začal presviedčať tou najúčinnejšou zbraňou. Zaútočil na moje svedomie. "Budete chýbať používateľovi Tomii." hlásal nápis nad fotkou, kde sme boli obaja označení. "Budete chýbať používateľovi Lenka." hlásal druhý, takisto naša skvelá, umelecká fotka. Od záchvatu smiechu som skoro plakala. Smutné.
Napriek všetkému odhodlaniu zo strany facebooku som sa spoločensky zasamovraždila a život išiel ďalej. S troma štyrma kamoškami som komunikovala cez skype alebo email. Boli zdesené, pobavené, neocenili moje antifacebookovské hnutie.
"Úprimne? Si šibnutá " bola odpoveď na môj citami preplnený mail o mojom úniku z pazúrov tej sociálnej stránky. Ale prinajmenšom som zvýšila počet užívateľov Skypu, keďže som kamošky prinútila sa tam prihlásiť. Zišlo by sa mi percento zo zisku.
Avšak dnes som začala rozmýšľať. Je to u mňa bežná činnosť, skúste niekedy, vrelo odporúčam. A tak som prišla na to, že mi je nielen že zle z facebookových maniačiek a zúfalcov, ktorí tam celé dni vysedávajú a keď majú čo i len najmenší psychický problém, idú to oznámiť na nástenku všetkých ľuďom, ktorých majú v priateľoch, ale aj z tých druhých. Z vás všetkých (a dočasne aj zo seba), čo tak zanietene tvrdíte, že facebook ničí životy, okráda mladých o čas, že nerobí dobre priateľstvám. Nie je to pravda. Za to všetko môžu len ľudia, nie niečo neživé, mŕtve. My môžme za to, že sa ničíme.
Netvrdím, že máme žiť bez internetu, bez spôsobu komunikácie so svetom. Preto som sa znova vrátila na facebook, s odhodlaním, že sa tam prihlásim, len keď to bude nutné. A nielen naň, ale aj na každú inú stránku, kde len premárnim svoj čas. Možno by som sa tam ani nebola vrátila, keby tam neboli všetci tí ľudia, ktorých mám rada a s ktorými sa rada bavím. Ale najradšej sa s nimi bavím osobne...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
etelnair
29. 7.júla 2011 23:15
-.-
2
Stavím sa, že už ho používaš ako doteraz A ja ho ešte stále nemám.
Napíš svoj komentár