Snažím sa ako viem,
nikdy nestačí to viem,
rozmýšľam stále,
Ale je to márne.

Moje skutky a slová sú ako tantalové muka,
som prázdny, neviem sa vymaniť z toho zovretia,
mať šťastie na dosah a nepovedať nič,
mať šťastie na dosah a neposlúchnuť svoj chtíč.

Môj strach ma premáha,
prípadné odmietnutie ma dostáva,
tak sa aspoň snažím zostať stáť,
keď neviem otázku zodpovedať.

Nerozmýšľam, čo keby povie áno,
ako ďaleko môžem zájsť,
môj optimizmus zalieha tieň,
cestu neviem nájsť preň.

To nie je strach ktorým prekvitám,
to je hlúposť ktorou ovplývam,
to je nezmysel ktorý si nahováram,
to len nedokážem v tom okamihu pochopiť,
že odvážny musím byt!

Vziať svoj život do vlastných rúk.
Nečakať na zázrak, ktorým mam pred sebou!
Chopiť sa ho a nepustiť,
taký by som mal byť!

Je si to ťažké uvedomiť,
ľahšie je to urobiť,
aj tak to stále nedokážem,
v tom okamihu proste nevládzem.

Stačí len málo.
jeden malý krok.
snažiť sa ho spraviť je len na malý skok,
kvôli tomu sa nemôžem mať krásne,
ale môžem si len pišať básne,
niekedy som tak neschopný až ma to bolí,
ale nechcem zostať sám,
i keď ma to kruší...

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár