Zasnežené ulice, popri ceste sa zhovárajú smutné stromy, opustené. Popadané lístie sa schováva pod snehovou prikrývkou.Po ceste jazdilo málo áut, bolo nedeľné popoludnie a skoro všetci sedeli doma so svojimi rodinami. Slnko sa jemne pousmievalo, zabávalo sa s vetrom, kamarátom zimy. Izba vyzerala prázdna, nič sa v nej nehýbalo skoro celý deň. Len občas sa z kúta ozvalo vzdychnutie, ťažký nádych a útrapený výdych. Pozrela som von oknom, zatúžila som byť opäť dieťaťom, radostne sa hrať v snehu, kresliť doňho prstom, sánkovať sa. Detstvo je nenávratne preč, snáď by som sa mala tešiť, rozmýšľať, čo všetko sa blíži. Napriek tomu sa teraz dusím vo svojej izbe, topím sa v slzách a strácam nádej, všetky ilúzie sa rozplynuli vo vzduchu. Cez šticu vlasov zahliadnem jasnú oblohu, pálili ma z nej oči, toľko svetla, keď som práve vyšla z temnoty. Samota ma zničila, ticho v miestnosti mi rozorváva srdce, nechcem to počuť. Nemal to kto prekričať, nedalo sa to prekryť. Všetko raz musú skončiť, čas postaví barikádu slzám, odnesie bolesť von, rany sa stratia. V tom kúte som ako v klietke, cítim sa tam bezpečne, no nič sa nemení.
Štvornožky sa presuniem k posteli, pritiahnem si k sebe za ucho svojho macka. Posadím ho pred seba, chytím ho za plyšové labky a pozerám do gombíkových očí. Máš ma rád?Skutočne rád? Sedel ako predtým, nemo mi hľadel do tváre, bol priateľský, aspoň som si to namýšľala. Vyšplhala som sa na posteľ, vzala ho do náruče a schúlila sa do klbka. Sme tu sami, len ty a ja. Si taký osamelý, nemáš pri sebe žiadnych chlpatých kamarátov a nemôžeš sa ani posťažovať, ani slzu vyroniť. Neboj, budem s tebou ja, aspoň nebudem sama a ty tiež nebudeš sám. Dlhé hodiny len ležím, pozriem do okna, ako sa strieda tma a svetlo, mesiac a slnko. Už sa mi nechce plakať, aj tak je to zbytočné, nemám vplyv, aby sa to zmenilo.
Chystala som sa von, konečne vidieť život nielen za oknom, sedím pred zrkadlom a česem si dlhé vlasy. Pozriem na seba, nie, vyzerám ako ona, mama. Bála som sa, že nás spája viac ako podoba. J anechcem byť ako ona! Odraz v zrkadle do mňa vlieval zlosť a beznádej. Pristihla som sa ako sa s odporom pozorujem, porovnávam s ňou. V mojom vnútri pršalo, bol to ľadový a bolestivý dážď, kvapky mi stekali po lícach. Už viac ten pohľad nemôžem zniesť, rozbijem päsťou zrkadlo. Pri nohách sa mi válali zakrvavené črepy, mala som chuť ich rozdupať, keby to bol spôsob. Predsa zo zrkadla na stene ešte niečo zostalo, nezaujala ma moja tvár v odraze, ale postava za mnou. Sedel na posteli, s krátkymi čiernymi vlasmi, tmavými očami a špicatým malým nosom, viac som nevidela. Musela som sa otočiť, mal bledú tvár, tenučké pery a jeho líca, kotúľali sa po nich slzy. Z chrbta mu rástli veľké čierne krídla, pristúpila som k nemu, bez rozmýšľania, dotkla som sa ich, boli skutočné, hmatateľné. Sálalo z neho dobroprajné teplo, príjemné, mala som chuť sa k nemu pritisnúť ako k macíkovi. Namiesto toho som si sadla vedľa, utierala lupene ruží na jeho lícach, usmial sa. Chcela som sa o ňom dozvedieť čo najviac, ale to ticho, obkolesujúce dve nešťastné bytosti ma fascinovalo. Čítala som mu z očí ako z otvorenej dlane, vytušila som odkiaľ prichádzaš, nie si ako my. Naraz prehovoril, sám: Privolali ma tvoje slzy, Deidré. Počul som tvoju dušu kričať o pomoc, nemohol som dlhšie čakať.Zadívala som sa na neho, môj anjelik, anjelik pre smutnú Deidre. Naklonil sa, objal ma, nasávala som od neho energiu, postupne pretekala cez kožu. Zrazu som sa cítila milovaná, žilami mi prúdila láska, môj záchranca.
Prišla som zo školy, tašku som hodila pod stôl a sadla si do „klietky“. Prečo má nik nemôže mať rád? Jediné. čo som po nej chcela bola láska, pár teplých slov, objatie aké môže dať iba mama. Ja som ju milovala, tak veľmi ako dieťa môže. Keď som prvýkrát postrehla jej nezáujem, pripadala som si ako pochovaná zaživa. Akoby ste na mňa všetci zabudli, už ani spomienku mi nevenujete. Stratila som ťa navždy? Už nikdy mi neprídeš dať pusu na dobrú noc, neusmeješ sa? Zaborila som zrak do steny, nebola tu, ale ja som vedela, že sama nie som. Bez najmenšieho zaváhania som sa doplazila k posteli,zostala som sedieť na zemi vedľa jeho nôh, oprela som si hlavu o jeho kolená a nechala som sa hladkať. Na krku ma zohrieval jeho dych, je môj, slzy sa mi drali do očí a ja som bola žiariace slniečko.
Nikdy som sa s ním nerozprávala, chodil za mnou už dosť dlho, doteraz ani nebolo o čom rozprávať. Lenže niečo mi predsa ležalo na srdci.
„Nechcem tu už byť, utečieme spolu, niekam ďaleko, kde budeme len ty a ja.“
Zamračil sa, skleslo na mňa pozrel, nič nepovedal, no jeho pohľad hovoril za všetko. Cítila som sa podvedená, pestoval vo mne nádej. Túžila som sa dostať preč...Bola som naivná.Bolo to ako keby som čakala, kedy mi z troch orieškov vypadnú šaty. Odhodila som jeho ruku, ktorá ma celý čas hľadila, nemohla som mu pozrieť do očí. Sklamala som sa, odplížila som sa do „klietky“ a sadla si chrbtom k nemu.
„Odíď, choď, už ťa nikdy nechcem vidieť!“
So strachom sa nadýchol, počula som námahu vkladajúcu do nádychu, nešiel však ku mne, stále sedel na svojom mieste.
„Nie, nehovor to, keď to raz povieš a odídem, už nikdy nesmiem za tebou prísť, neunesieš to všetko sama, ver mi, nerob to!“
Srdce šepkalo: Tak poď, zober si ma k sebe a láskaj ma v náručí, Milujem ťa, anjel môj, nenechám ťa ísť. Nenechám vietor, aby mi zobral môj milovaný a najkrajší list. A predsa som srdce umlčala, nepozerajúc na slzy rynúce sa z neho.
„Ale ja to chcem, choď, už ťa nechcem!“
Poslednýkrát som sa pozrela do zaslzenej tváre, kým nezmizla v tme. Hnev ma pohltil, držal ma vo svojich rukách, hral s mojími figúrkami.Zase sme to len my, ja a macík. Nie, nie sme sami, na posteli zostalo ležať pierko.
Dni tiekli pomaly, slzy vodopádom, krv zo srdca rýchlejšie ako rýchlik. Nikdy ťa viac neuvidím, aj keď je to jediné, po čom tak túžim. Potrebujem načerpať novú energiu z tvojho tela, macko sa len díva, ty si očami rozprával, tie nekonečné príbehy o slepej láska. Bože, pošli mi naspäť môjho anjela, je môj, ty to vieš. Vráť mi ho, bez neho sa nedá žiť, prázdne ticho ma ničí, kúsok po kúsku. Jediné pierko k sebe si tlačím, nestačí to, pierko nemá pána. Ľutujem to, ako veľmi. Iného by som nechcela, len čiastočka prachu, tŕň v tvojom oku. Musíš mi ho vrátiť, spravím toľko zla, koľko len vládzem, nech mi dovolíš za ním ísť. Jediný dôvod života, neexistuje iný, vtedy už nepomôže nijaký liek. Macko prikladá obväzy, ale srdce krváca ďalej, presiakne ich všetky. Všetko sa skončilo, mám to vo svojich ľadových rukách.
Poď, macko! Pri vode sa nám bude lepšie premýšľať. Ponorím ruku do vody, sledujem ju cez zrkadlovú hladinu. Aké je klesať na dno? Slnko zapadá, šťastie odchádza, nebo bude plakať. Pozeraj na mňa, anjel môj, polievajú ma tvoje slzy. Nezastavia ma, to dokážem len ja. More je také krásne, láka dnu do náručia a potom nepustí von. Chcem mu patriť. Volá ma jeho náruč, nohy ma neposlúchajú, samé idú za šeptom mora. Za hranicu tohto sveta si zoberiem kúsok z teba, zoberiem pierko do ruky, je ľahučké a bezbranné. Kráčam ti v ústrety, do tvojej roztvorenej náruče. Príjmeš moju zranenú dušu?
Slnko prinieslo nový deň, pri brehu sedel macko a nemo hľadel do vĺn.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár