Apartmán číslo 11, štvrté poschodie, via Leopardi

Konečne sme tu. Po dlhých sedemnástich hodinách sme sa na hodinu dvanástu (obrazne aj doslova, keďže vyzdvihnúť kľúče sme si mali z cestovky do dvanástej hodiny, pretože poobede je zatvorená... to je tak, keď idete na vlastnú päsť) dostavili do nádherného talianskeho prímorského mestečka Bellaria-Igea Marina. A čo sa týka cesty sem... bolo vtipne, no. Všetko išlo ako po masle, eufória z cesty nevyprchávala dosť dlhú dobu. Nadšene sme sa na seba s kamoškou pozerali, ako nám cesta ubiehala...

Počiatočné problémy sa objavili okolo desiatej hodiny v sobotu 5. Júla. Totižto, nenašli sme obchvat okolo Budapešťa a jeden a pol hodiny sme potom museli blúdiť po centre. Chcela som si aspoň vyfotiť všetky tie stavbičky čo tam boli, ale bohužiaľ - baterky sa mi úplne všetky rozsypali po aute... a hľadaj v tej rýchlosti... A blúdime ďalej. Ja, ako jediný, celkom-aj-plynule rozprávajúci po anglicky som mala za účel vypytovať sa čašníkov a zamestnancov benzínových púmp dve dôležité veci: kde sa práve nachádzame a ako sa dostaneme na diaľnicu smerom na Viedeň.

Vtip bol potom naspäť to reprodukovať otcovi, ktorý bol už aj tak maximálne nervózny z "debilných maďarských feferónov a ich posratých značiek" (ospravedlňujem sa za slovník, otec bol vytočený do nepríčetnosti, on to tak nemyslel). No, v podstate mal aj pravdu. Dostať sa na preslávenú diaľnicu M1 bolo v Budapešti ako hľadať ihlu v kope sena, keďže značenie je katastrofálne.

Po objavení dlho-predlho hľadanej cesty sme si vydýchli všetci štyria. Nasledovali už len dlhé kilometre usilovania sa nedovoliť otcovi zaspať za volantom a neskôr aj maďarsko-rakúske hranice, čo som bola veľmi rada, lebo pri počúvaní staníc ako "Petofi" alebo "Kossuth" či "Slager radio" som mala už husiu kožu. Celkom rada som privítala nemecký jazyk, z ktorého momentálne rozumiem len "Guten tag" alebo "Willkommen".

Tu sme si už boli na 100% istí, že termín do dvanástej na obed nie je možné stihnúť. A tak sme s vidinou prespávania nedele v aute a pokazenia všetkých potravín napredovali dosť veľkou rýchlosťou...

V rakúskych alpách nám zasvietilo konečne ranné slnko a nastala moja fáza, ktorú otec s potešením volá "Japonský turista". Takmer som sa ufotila k smrti. "Ešte tento kopec!!!" "Aj tento!!" Mama na mňa vrieskala, že miniem celú kartu na blbosti no ja som ju mala niekde hlboko... Totižto, hrozne s ami páčili malé domčeky vysoko v horách s trávou ako na novovybudovanom futbalovom ihrisku... Okolo pasúce sa ovečky... Už mi chýbalo len jódlovanie...

Tadá, talianske hranice a s nimi moje žalúdočné problémy. 24-hodinový deficit jedla a spánku, stres a cestovná horúčka... A pravidelná návšteva benzínových púmp je na svete. Teda, nič príjemné. Do príchodu do Padovy som sedela v polohe "skrčmo" s bielou tvárou a rukou pevne prichytenou k dverám auta. Po Padove našťastie kŕče prešli a ja som sa vyčerpaná zrútila v aute na vankúš a spala som takmer až po Bellariu-Igeu Marinu.

A tak sme tu prišli po strastiplnej ceste (aj keď sa to tak veľmi nezdalo, ale z môjho hľadiska isté chvíle boli príšerné) pol hodinu pred dvanástou. Pozreli sme si bytík (hoci som musela spať s kamoškou v kuchyni na rozkladacom gauči a pri 40-stupňových teplotách tu nebola ani len klíma... to zavinilo otvorené balkónové dvere a budenie o tretej ráno motorkou bez tlmiča...), ubytovali sme sa, vyčerpaní navštívili pláž (oco najprv nadával na vlnolamy, nechápal, odkiaľ berú Taliani všetky tie "šutre"... ale na konci pobytu pozeral s radosťou malého dieťaťa na vlny valiace sa na skaly), podaktorí (ako mama napríklad) sa aj vykúpali a šli sme preskúmať mesto. Po maminom vzdychaní nad všetkými kabelkami, ocovom nadávaní že je hladný a po mojom lámaní v kolene sme si kúpili pizzu a po otcovom skonštatovaní "veď to sú len tenké pagáče" sme sa pustili do jedla... Aj tak bola dobrá.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár