A zase je tak ďaleko. Tam kde môžu len moje sny a predstavy.Viem že znovu príde, ale to čakanie ma zabíja. Byť tak v jeho náručí, cítiť jeho dych, počuť jeho hlas, ochutnávať jeho pery, smiať sa na jeho vtipoch, cítiť jeho dotyky.Keď som s ním chcem zastaviť čas, nič ma nebolí, na nič nemyslím. ALe takto som opäť len sama so svojimi myšlienkami. Neviem či poznáte ten pocit, akoby ste boli duch. Ste celkom prázdny, akoby ste prechádzali cez steny. Tak sa cítim ja bez neho. Neúplná, opustená, nepochopená...

Prečo si človek vyberá toto trpenie dobrovoľne? Prečo sme si spolu vybrali, že sa budeme lúčiť a zase len čakať a vravieť si: "Ach KEBY som bol teraz pri tebe tak BY som ťa objal.".

Ach už si spomínam, pre tú radosť v našich očiach keď sa po dvoch týždňoch vidíme. AK to nie je navždy, zvládnem teda každé naše lúčenie, i keď je to pre mňa mučenie!

 Denník
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
ibabel  4. 1. 2014 20:56
držím vám prsty silno .... my sme toľko šťastia nemali
2 
fotka
arri  4. 1. 2014 21:19
Dobre poznám ten pocit..a súhlasím, že to za to trápenie stojí
3 
fotka
lenulita  4. 1. 2014 22:25
@arri ďakujem vám obom a @ibabel držím paste pri hladani princa
Napíš svoj komentár