Len časom dokopy spojené.
Plná bolesti a smútku, sama a zranená,
dlane so svojím srdcom k ďalšiemu vystiera.
V nádeji, čo by nikdy umrieť nemala,
no v jej srdci je už iba taká iskrička malá,
čo síce dokáže v oheň sa zmeniť.
No dnes nie.
Dnes je tu. Sama.
Sklamaná.
Opustená.
Dievčatko.
Čo s nesmelým úsmevom na tvári si vraví:
"Nebudem plakať!
Som už veľká!
Som žena!"
Ako nájsť niekoho,
kto prijme jej srdce
a bude ho chrániť?
Ako nájsť niekoho,
kto nedokáže ju zraniť?
Na tom už teraz nezáleží.
Táto Popoluška už len doma, v posteli leží.
Nečaká na princa.
Nečaká správy.
Už ju netrápi, čo jej kto vraví.
Nádej umrela.
Odbilo dvanásť.
Už nie je princezná.
Je len ďalšia, čo naletela mužom,
len ďalšia so zlomeným srdcom.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
31. 1.januára 2014 13:07
veľmi pekne spracované
Napíš svoj komentár