Hodina sa skončila. Konečne ! Jedným pohybom nôh som si odsunula stoličku do kúta k oknu, do uší strčila slúchatká a hudbu pustila na plnú hlasitosť, aby som nemusela počúvať tie prihlúple reči mojich nových spolužiakov. Pozerala som sa na sivé mraky, cez ktoré sa predierali ostré, no chladné lúče slnka. Rozmýšľala som nad minulosťou, nad tým, prečo musel ocko odísť, prečo ma tu musel nechať samú, prečo...
"Hej! Hej počuješ?!" ...niekto mi skočil do myšlienok a trhal mi ramenom.
Zodvihla som hlavu a opäť som uvidela to tričko. Z výšky sa na mňa dívali dve zelené prenikavé oči s malými iskričkami.
"Čo je? Potrebuješ niečo dôležité?" opýtala som sa prekvapivo slušne.
"Len som chcel...či...no, nevideli sme sa už niekedy?"
"Ehm...áno, sme v jednej triede, takže je možné, že sme sa už zahliadli..." znela moja typická arogantná odpoveď.
Chlapec na mňa hodil udivený a trochu zmätený pohľad. Sklopil oči a z plných pľúc si vzdychol. Videla som na ňom, že to myslel vážne a možno som ozaj reagovala nemiestne.
"Prepáč. Mám blbý deň. No, vieš, popravde... aj mne sa zdá, že sme sa už videli. Neviem si však spomenúť kedy a kde." opravila som svoju odpoveď.
Zadíval sa mi hlboko do očí a zrazu ním trhlo akoby v nich uvidel diabla. Začal byť nepokojný a pomaly ustupoval od mojej lavice.
"No, mesto je malé... možno sme sa zahliadli v obchode, alebo v autobuse." hovoril mi trasúcim sa hlasom.
Nechápala som, prečo sa tak zľakol. Pár krát som jemne prikívla. Stále som ho sledovala popod ofinu. Pomaly si sadol na svoje miesto a zrak sa mu zapichol do knihy. Nasledujúce dni sa ku mne neprihovoril. Vždy sa na mňa len skúmavo zadíval a vyzeralo to, akoby hľadal v pamäti ten okamih, keď sme sa prvý krát videli. Nechápala som, prečo je to preňho tak dôležité. Všetko som porozprávala Beky a tá si pravdaže začala robiť srandu. Vraj sme sa videli v minulom živote. To by bolo možné v prípade, žeby som na niečo také ako minulý život verila. Jeden večer som nemohla zaspať. Pred očami som stále videla jeho tvár. Spájala sa mi s niečim nepríjemným...s nejakou udalosťou, na ktorú som chcela čo najskôr zabudnúť. Ani neviem ako zbehol skoro celý rok. Za ten čas som sa o záhadnom chlapcovi nedozvedela nič. Len to, že sa volá Kristián a býva len pár kilometrov od nášho domu. Ani raz sa ku mne neozval. Iba keď súrne potreboval pero a keďže sa s ním v triede nikto nerozpráva, podobne ako so mnou, nemal inú možnosť než požiadať mňa. To bola celá naša komunikácia. V strede jari bolo už celkom teplo a triedna učiteľka si vymyslela, že na školský výlet nepôjdeme na konci roka, ako všetky triedy. Budeme iní a pôjdeme teraz! V strede apríla. V noci síce ešte pálili trávu prízemné mrazy, no triednej to zjavne vôbec neprekážalo. A tak sme aj išli. Niekam na starú chatu. Čo bolo najhoršie, Bekyna trieda neišla a tak som zostala sama, opustená. A keďže som nemohla dostať izbu-samotku, musela som sa o drahocenný vzduch deliť so spolužiačkami. Hneď pri príchode na izbu si obsadili všetky tri skrine. Mne neostávalo nič iné, len si nechať oblečenie spučené v taške. Nerobilo mi to problém. Večer sa organizovala triedna diskotéka. Nevydržala som to tam ani päť minút! Vybehla som zo spoločenskej miestnosti a sadla si na mäkké gauče do vstupnej...predsienky. Z chuti som sa hodila na jeden z gaučov a tým som zistila, že vôbec niesu také mäkké ako vyzerali. Schúlila som sa do klbka, zavrela oči a snažila sa myslieť na niečo príjemné. Odrazu som cítila, že pri mne niekto stojí. Opatrne som otvorila oči a vo výhľade mi zacláňala čierna postava. Podľa strapatých vlasov som hneď vedela, že je to Kristián.
"Čo tu robíš? Prečo sa nebavíš s ostatnými?" opýtala som sa rozospatým hlasom.
"Čože? Myslíš, že vydržím dlho pri takej hudbe? A hlavne, nemám sa s kým baviť."
"Tak to sme dvaja... A prečo si tu?"
"Vieš, veľa som rozmýšľal a...už som prišiel na to, odkiaľ ťa poznám." povedal neistým hlasom.
"Naozaj? Tak hovor!" naliehala som naňho.
"Pamätáš si ten deň, keď ste s ockom havarovali, že?"
"Pamätám... Počkať, odkiaľ to vieš ?! "
"No, práve o tom to je. V ten deň som išiel s rodičmi domov od tety. Bola tma keď sme vychádzali na diaľnicu. Zrazu sme videli oproti sebe svetlá a čelne sme narazili do oprotiidúceho auta. Mamka bola na mieste mŕtva a mňa a ocka museli z auta vystrihávať hasiči. Ja som to schytal najmenej, ale ocko bol na tom veľmi zle. Keď ma odnášali do sanitky, videl som na zemi sedieť dievča pri bezvládnom tele. Bola si to ty..."
"A potom v nemocnici, sme vedľa seba sedeli v čakárni, kým môj ocko bojoval o život" , pokračovala som , "áno, spomínam si... Pýtala som sa ťa, čo sa vlastne stalo, ale ty si nemal silu povedať mi to všetko. Len si ticho sedel a v slúchatkách ti hralo "The Day That Never Comes" od Metallici. To preto mi tá pesnička pripomína celú tú nehodu..."
Ešte chvíľu sme vedľa seba sedeli, pozerali do zeme a spomínali na ten deň. Potom sa ku mne Kristián otočil a trasúcim sa hlasom povedal: "Je mi to ľúto.."
"Aj mne..." povedala som rovnako smutne.
Silno ma objal a v tej chvíli zo mňa aspoň na chvíľu opadla všetka bolesť. Cítila som, že je tu niekto, kto mi rozumie, kto ma má rád. Od vtedy sme s Kristiánom nerozluční kamaráti a celý život prežívame spolu. Aj tragický osud tak naveky spojil dvoch skoro úplne rovnakých ľudí...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
maciatko0985
1. 12.decembra 2012 13:30
pekne píšeš bude aj pokračovanie?
2
@maciatko0985 ďakujem z tohto už pokračovanie asi nebude...písala som to do literárnej súťaže a dlhšie to už nemôže byť..
4
Jééj úplne nádherný príbeh.. to je podľa pravdy či..?? * inak krásnéé
Napíš svoj komentár