Len sedela a pozerala do bielej hmly pred seba. Odo dňa, kedy do nej vopchali prvé pilulky, ktoré robia človeka človekom, nič iné nevidela. Biele dvere, biele rukávy, biele steny, biele tabletky. Všade. V ušiach, aby nepočula, čo jej hovorí mozog, v očiach, aby nemohla vidieť, čo sa stalo, v ústach, aby nemohla hovoriť o tom, ako jej je. Do hrdla jej narvali obrovskú guču ničoho. Nemohla ju vyvrátiť, prehltnúť, nemohla ju vyplakať.
Len sedela a pozerala do bielej hmly pred seba. Biele steny, biela posteľ, biele veľké úsmevy, kvety na stole. Biele. Nádor, ktorý jej zožieral vnútro sa rozšíril. Nevládala dýchať, nevládala žiť, oni sa usmievali.
Len stála a pozerala do bielej hmly. V ten deň vyšla do bieleho sveta. Usmievala sa. Necítila život v žilách. Vykročila a necítila chlad. Vzali ju domov. Telo, za ktoré žili lieky. Lieky, ktoré sa usmievali. Postavili jej súkromný cirkus, zadovážili napodobeninu života. Všetko, čo predtým chcela teraz mala a nepotrebovala.
Len stála a pozerala na bielu trávu. Predtým tam stávala často. S ním. Videli farby a vedeli sa smiať. Teraz je z nej porcelánová bábika s rukami na sivej tvári. Tabletky, ktoré zrodili človeka.
Nikdy neprestala plakať a viac nevládala žiť. Dosnívala svoj sen. Nebola hodná niesť to obrovské svetlo, ktoré jej odovzdal, ďalej. Roztrhol sa nádor nešťastia a ona sa rozbila na tisíc kúskov. A nastalo ticho. To ohlušujúce ticho, ktoré nevydržala počúvať.
Don't need your sympathy, I just want for this silence to stop killing me.
(Pretože smrť neberie len telo jedného, ale aj dušu tých, ktorí ho milovali.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
5donana5
11. 6.júna 2011 23:27
ta posledna veta ma dostala
Napíš svoj komentár