Bola krásna letná noc. Všade naokolo ticho a pokoj. Na východe sa už objavil drobný svetlý pásik, predzvesť svitania, ktoré tak milujem.

Sedela som na balkóne v len tričku zabalená v paplóne a jemný teplý vánok mi rozvieval vlasy.

Rozmýšľala som, ako inak. Nad čím? Ani sama už poslednej dobe neviem kategorizovať moje myšlienky. Nejako sa strácajú medzi nocou a dňom. Medzi mojím skutočným cítením a pretvárkou, vhodnou do spoločnosti.

Ale v hlave mi určite pobehovali myšlienky na to, k čomu môj zatiaľ krátky život smeruje a k čomu chcem, aby smeroval.

Smeruje... Niekam určite... Ale kam?

Som na prestížnej škole a zatiaľ ma nevyhodili, takže čo sa týka vzdelania, idem celkom pekným smerom.

Mám skvelých priateľov a v poslednej dobe som sa naučila riešiť veci s chladnou hlavou, čiže aj medzi priateľmi som si udržala povesť dobrej terapeutky, ktorá sem-tam zvládne konflikt s chladnou a vtipom, že sa na tom každý na druhý deň smeje.

Rodinu neriešim ani riešiť nebudem. To sa neoplatí. Ja som sa už narodila do predsudkov a pokrytectva, no a zostalo len na mne samej, aby som sa tomu vyhla, čo sa mi zatiaľ darí. No útoky na mňa ignorujem, lebo nemá význam plakať nad rozliatym mliekom.

A čo sa týka lásky? Kam smerujem? Skončím v 30-tke ako rozvedená a zatrpknutá žena s dieťaťom a stresujúcou prácou? Alebo nájdem polovičku, ktorá mi dá krásny život? Našla som ho už? Alebo len nenápadne pobehuje pomedzi mojich známych a ja ho ešte nevidím? Alebo behá niekde na opačnej strane zemegule a možno sa s ním v živote nestretnem?

Toľko otázok a žiadna odpoveď...

Byť a či nebyť?

Kto mi odpovie?

Asi nikto.

Možno čas.

V poslednej dobe sa asi až príliš v myšlienkach vraciam k téme láska. A myslím, že už to začína byť nezdravé. Možno práve preto, že mi v živote chýba.

Neriešiť!

Neriešiť, čo bude, s kým to bude, kedy to bude a už naozaj nie či to vôbec bude.

Ale dá sa to neriešiť?

Keď práve láska, ktorá dáva život a ktorá ho aj berie, či práve tá sa dá ignorovať a neriešiť?

Možno nedá, ale v mojom momentálnom chorom depresívnom rozpoložení a uvažovaní nad zmyslom života sa o to budem musieť aspoň pokúsiť.




Želám veľa lásky




Vaša Flammea

 Úvaha
Komentuj
 fotka
janki  17. 7. 2008 19:15
hmmm... Zaujimavá vec(ktorá inak vystihuje aj mňa )... U mňa som prišiel na to, že sa to nedá neriešiť. Možno obmedziť myšlienkami na niečo iné, ale vždy sa mi to pekne vráti ako bumerang. Človek asi častejšie myslí na to čo mu v živote najviac chýba a nie na to čoho má dostatok ...

A život nemá zmyslel, pretože sám život je zmysel

Veľa úspechov v tejto oblasti a vlastne aj celkov
Napíš svoj komentár