jasné, bež utekaj
nemám sa predsa ako zabiť, nedokážem dosiahnuť dostatočnú rýchlosť, a hlavne som už mŕtvy. Mám príliš veľa práce na to aby som odišiel, privrel oči, načisto sa opustil.
Je to skoro akoby mi bolo jedno čo so mnou bude, ale práve budúcnosť a strach, je dôvodom toho čo tu vystrájam.
On za to nemôže, prehovárajú lieky ako príčina mrzkostí ktoré nemám šancu ovplyvniť. Nemám sa brániť. Vdychujem, najprv do brucha, potom hruď. Poď sem, poď ku mne, nasiakni. A nie si veľmi nápomocná keď na teba príde rad. Už nevieš sa vžiť. Púšťaš to von a mne je do smiechu. Mám pridobrú pamäť, počujem tvoje slová ktorým teraz prísnym pohľadom nasadzuješ šašovské čiapky.
Postávam, život sa míňa, čaká, kedy zasiahnem. Zem. Krúžia nado mnou supy, ktoré odo mňa nič nechcú. Sú tu len zo zvedavosti, žiadny z nich nezletí ku mne, keď udriem o zem.
Nedá sa takto, musel som preč. Ste výmysel, neverím už realite. Močím na susedinho psa a prihováram sa mu menom, nežným hlasom. Kto vie či tuší čo sa deje. Možno ma susedia pozorujú z okna, nechápajúc o čo ide. A možno by ma to malo zaujímať, ale ja už neverím realite. Usmievam sa, píšem sprostosti na nete a popíjam kávu z ktorej sa do hodiny poseriem. Ľahko si zvykám na nové prostredie.
Huh ? gimme a break, i want to be alone with my superpowers
tvoje prvý krát si pamätám lepšie ako svoje,
tvoje prvý krát odsledované z koruny stromov
si pripomínam keď si ma mama nasilu pritíska k lícu
tak veľmi som sa tešil domov
jej zovretie ktoré mi spútava ruku tak nádherne symbolizuje
prirodzenosť citov v tejto rodine.
tvoje prvý krát, s Ním, ktorý vedel ako ťa milujem,
nedalo sa ujsť, nedalo sa zmiznúť, umrieť
tíško som stál na konári a sledoval som
veci čo sa diali podo mnou,
sledoval som veci ktoré ma rozlomili
ako keď mi otec povedal že nie som jeho syn,
ako keď sa predo mnou tá malá myška topila
a ja som mal zakázané zasiahnuť
ostali len slzy a sople a iné veci
ktoré treba prehltnúť..
prizeraj sa ako ti zabíjajú štvornohého priatela
pre jeho vlastné dobro
omámia
pozeraj sa
nezatváraj oči
pozri ako smiešne sa tacká
a ja som len sedel vedla nej
hladil ju, plakal, a nechápal čo sa deje. ...
už to nebude také, nebude a nie je,
sklamalo ma najbližšie prostredie,
odmlčané telefóny a divadlá
nasilu obohrané
čo si privykli hovoriť Nie.
pritlačili divosť k stene
zver sa tlačí k plotu
a výstrely znejú oduševnene
a ja čakám na prvého šarkana
čo ma cez toto more prenesie,...
desí ma len jedna vec,
prečo je mi to tak ukrutne jedno ?
prečo cítim úlavu
keď vidím
aké jednoduché je pre mňa pozorovať vaše sklamanie,
váš hnev a vaše klamanie,
ktoré je už len otravné
nebolí,
nespôsobí žiadne zranenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
13. 1.januára 2013 02:52
ňu. ale no.
Napíš svoj komentár