Taká, čo by rozvoňala izbu. Horká ako tento moment.

Chcela by som, aby mi niekto spravil kávu. Práve teraz. V tejto chvíli.
Takú, čo by rozvoňala izbu. Horkú ako tento moment.

Pila by som ju pomaly. Po dúškoch. Bola by silná. Fajčila by som.
A možno by som plakala. Iba tak. Tíško a sama pre seba. Odhodila by som masku, ktorá sa mi vysmiala do tváre. Koľká irónia.
A možno by začalo pršať. Chladné dažďové kvapky zahrajú melódiu. Nevtieravú, prirodzenú, trpko sa usadzujúcu na duši.
Ja sa budem sprvu dívať. Na tancujúce čierno - bielo klavíra, na zvláštnu hudbu predierajúcu sa útrobami rímsy.
Chcela by som sa usmiať. Možno by som mala, no nestačím sa čudovať kráse tejto chvíle.
V ľahkých bielich šatách kráčam naproti svojmu pocitu, potácajúc sa v chladivých kalužiach. Mrazivý dotyk augustového vetra schladí plamienok vášne, čo tlie kdesi vnútri. Nahradí ho túžba.

Nemôžem však zavrieť oči. Desivé obrazce nepekných spomienok mi pripomínajú kto vlastne som a čo všetko sa stalo.
Možno práve dnes v noci nájdem dôvody a riešenia. A možno sa budem utápať v slastnej nevedomosti, ktorá mi nebude spôsobovať bolestivé pocity. Tak načo?
Dnes predsa nechcem veľa. Som bláznom pobehujúcim v búrke, kým ostatní sú v bezpečí. Môj smiech zvoní a moje oči žiaria. Vymykám sa predpísaným pravdlám a neuvedomujúc si to robím všetko, po čom som tak strašne dlho bažila.
A majú ma za šialenca? Aj tak ma vždy mali.
Budem sa len dívať, dívať... dívať...

Netúžim sa vrátiť. Netúžim sa stretnúť s maskou, ktorú som nevedomky vytvorila. Už ju nechcem a nepotrebujem. Zostanem tu. S tebou. Možno navždy a možno sa jedného dňa prejdem v daždi a nebudem ťa mať po svojom boku. Možno zostanem sama.

...cigareta zhasla. Dym sa nesie ťažkým vzduchom do prázdna a zanikne. S ním aj vôňa kávy. Zdala sa tak silná, no oslabla.
Je čas vstať a odísť. Aj ja raz zoslabnem. Ako ony.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu