A v hĺbke strachu, plaču či vzlykov, zostanú slzy kvapkami tušu

Prechádzal mostom končiacim dňom.
Zastával chladné uličky noci.
Oddával vášeň nekonečným snom.
Čo mámili údy,
čo mali ma v moci....

A postával smelý na kraji cesty.
Nedal mi šancu, on, rozhodol za mňa.
No, tak ako clivosť mŕtvej nevesty,
tak moja pýcha...
...zostala márna.

V zákutí stromu nebolo ticho.
Výkriky do tmy desili dušu.
A v hĺbke strachu, plaču či vzlykov,
stali sa slzy,
kvapkami tušu.

Mámivý pohľad jantáru z očí.
Hrejivé teplo búrlivých pier.
Márne sa snažil a veril, že skončí.
Stále však vchádzal,
do tých istých dvier.

Líhal si nahý na plátno kvetov.
V mračnách však urkyl pôvab toho tela.
Ja hladila som driek,
ja bola som mu svätou.
A stával sa tým mužom, čo milovať som chcela.

Túžba však zamrie, život dnes tíchne.
Zostávam sebou v ópiu lásky.
Cítim to, díva sa na ňadrá prísne.
Zostane navždy
v spomienkach krásky.

Sedím tu sama čakajúc vietor.
Bol takým mocným. Kedysi.
Tou strašnou silou srdce mi zmietol,
sťa ľakhé, krehké
nočné dopisy.

Dnes. V zákutí stromu zostalo ticho.
Výkriky do tmy nedesia dušu.
A v hĺbke strachu, plaču či vzlykov,
zostanú slzy,
kvapkami tušu.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu