Prichádzalo strhané vedomie, pomaly sa blížilo nazad ku svojmu majiteľovi. Neustále prerušované bubnovaním vody na plechovej streche. Boli to len miniatúrne kvapky vodíka a kyslíka a predsa dokázali dať do pohybu mašinériu myšlienok v mozgu obyčajného človeka v tejto neobyčajnej dobe.
bum, bum, bum...
Vedomie nezostalo v úzadí a priblížilo sa na svetlo. Človek ležiaci na drevenej posteli s týždne neopratým posteľným prádlom po ňom lapal. Tak ako jeho oči lapali po svetle, ktoré dnu prúdilo cez veľké okno a dvere na balkón. Hukot nad jeho hlavou neprestával a on si začínal uvedomovať, že už nesníva ale prebúdza sa do reality. Už len pár kvapiek ho delilo od toho, aby svoje vedomie plne pochytil a zreničky si privykli na intenzitu svetla.
bum, bum...
Koniec sladkému zabudnutiu v spánku. Už bol zase vo svete. Otvoril oči a plne si uvedomil, kde sa nachádza. Bol na mieste svojho niekdajšieho domova, toto miesto sa však už viac nedalo nazvať domovom. Nie bez ľudí, čo tu kedysi žili s ním.
Keby mal kalendár, najväčším písmom by svietili štyri číslice zoradené vedľa seba. 2024. Na kalendáre však už skoro všetci zabudli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár