.všechny ritě sveta i ta má

Paradoxom bolo, že v lone mi ležal Bukowski a oči som upierala na rozkvitnutý strom, dokonca som si v hlave neustále pospevovala Hanu, že hádzali mi chlapci čerešne za blúzku. Ten pocit zvrhlosti a nekonečnej čistoty a krásy ma úplne opantal.

Posledné dni sú tak hektické, že niekedy mi je na príťaž čo i len sa nadýchnuť. Mám pritom pocit, že sa mi roztrhnú pľúca a ja si už nebudem môcť nič ozaj vychutnať. Nebudem cítiť vôňu nedeľného koláča, lebo nedele sú hnusné, tak aspoň nejaká záchrana. Nebudem cítiť už tú pálčivú bolesť, keď sa mi dotkne kolien a šibalsky sa usmeje. Nebudem vedieť presne identifikovať tieto slová a svoje pocity, lebo už nebudú voňať po tej noci. Môže sa človek naivne báť, že stratí niečo, čo v podstate ešte nemá? Je táto naivita len výkrikom, či fakt sa za ňou skrýva niečo viac, niečo čo je konečne reálne, hmatateľné?

Tieto otázky si kladiem už pár dní, a stále na ne odpoviem v duchu tak, aby som čo najskôr vytriezvela.

Lebo to je jediné čo viem. Pretože oddať sa zas niekomu je príliš bolestivé.

 Blog

17 0 1 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu