..."prepáč, strašne sa ti ospravedlňujem. Vôbec som ťa nevidel. Si v poriadku ?"

Potom čo ju zrazil na zem a všetky jej papiere jej spadli sa náš hlavný hrdina cítil veľmi trápne.

Ako sedela na zemi tak sa ich pohľady stretli. Trvalo to zlomok sekundy ale aj to stačilo. Pocit, pocit keď sa vám zdá, že niekoho poznáte dlhé roky a pritom ho vidíte prvý raz v živote. Presne to mu prebehlo hlavou. Bola krásna a tak veľmi zraniteľná ako snehová vločka, ktorej sa bojíte dotknúť aby sa jej krása neroztopila vplyvom tepla z vašej ruky. A presne ako sa pozeráte na tú vločku sa aj on pozeral na ňu. Jej oči mu boli tak známe, bolo v nich niečo krásne a zároveň divoké. Avšak z tejto chvíľe ho ona vrátila rýchlo do reality.

"Kam si sa pozeral ? Si normálny ?! Pozri ako vyzerám. Bože moje materiály, vlastne ani nie sú moje....Ach jaj to je deň...."

Slová sa z nej hrnuli ako vodopád. No on ich nevnímal. Rozmýšlaľ už nad tým ako to napraví. Samozrejme nikdy nemal talent na to aby povedal správnu vec v správnom čase, o to viac v nesprávnom. Rozhodol sa preto radšej mlčať a pomohol jej vstať zo zeme. Hneď ako sa postavila si on kľakol na jedno koleno a....

Nie nepožiadal ju o ruku, nie sme v americkom filme. Začal jej dvíhať špinavé, pokrčené papiere. Aspoň to málo mohol urobiť a nič pri tom neskaziť.

Ako sa snažil nezničiť jej prácu ešte viac než už bola tak si aj ona uvedomila čo sa vlastne stalo. Možno si aj ona mohla dávať pozor kam ide a nepozerať sa do mobilu. Asi sa jej zmocnil malý pocit previnenia, pretože si kľakla k nemu a začala mu pomáhať.

Cítil sa trochu lepšie keď videl, že mu pomáha a už na neho nekričí. Mal šancu si ju trochu lepšie prezrieť, či sa mu naozaj páči tak moc ako si myslel. Ako sa na ňu díval uvidel, že má rozbité koleno a tečie jej z neho krv. Mala na seba biele letné šaty. "Bola by škoda keby sa jej zašpinili ešte aj od krve. Ale to je mám len tak povedať, že: "Aha! Krv ti tečie." To je predsa blbé, veď jej tečie kvôli mne. No ona o tom nevie. Musím to nejako uhrať." - pomyslel si.

"Ešte raz sa ti veľmi ospravedlňujem a naozaj ma to mrzí. Najhoršie na tom je, že som ťa aj zranil." - a ukázal na jej koleno. "Počkaj, myslím, že mám v peňaženke náplasť."

Keďže nepatril k najšilovnejším ľudom sveta a občas sa o niečo porezal alebo oškrel, nosil v peňaženke náplasti. Lebo je jednoducho nešikovný debil. Tak si to obhajoval aspoň on. Vstal zo zeme, vytiahol peňaženku a podal jej s roztrasenou rukou náplasť.

Táto situácia pre neho už nemohla byť horšia, zrazil na zem okoloidúce dievča, pekné dievča. Aj by ju chcel niečím zaujať. No teraz to vyzerá, že si ešte aj všimla ako sa mu trasú ruky. Kto by už len chcel nemotorného blbca s parkinsonom.

Zalepila si koleno a veľmi zvláštnym spôsobom sa mu poďakovala. Veď kto by bol vďačný v takejto situácií.

Zobral posledný papier zo zeme, všetky ich ešte utriasol a podal jej ich.

Stáli oproti sebe a dívali sa jeden druhému do očí. Na niečo akoby čakala. Akoby aj ona jeho odniekiaľ poznala. Možno sa jej aj páčil, napriek roztraseným rukám a čudnému úcěsu. Niečom ju na ňom priťahovalo.

"Mohol by som ju pozvať na kávu, ako ospravedlnenie za to čo sa stalo. Nie, na kávu chodia 'mantáci'. Žeby na čaj ? Posedeli by sme, porozprávali a keby motyka udrela snáď by sme si sadli a rozumeli. Ale taká pekná baba má aj tak určite frajera. Lepšieho ako som ja. Nejakého nabúchaného týpka so sedmičkovým bávom a tetovaním na predlaktí. No skúsim to, za to nič nedám. Horšie to byť už nemôže." - povedal si v duchu.

Otvoril ústa a chcel niečo povedať, niečo čo by mu možno zmenilo život. No nič sa nekonalo. Stál pred ňou s otvorenou hubou a iba niečo koktal. Nevedel zo seba ani za toho boha dostať jediné slovo.

Po pár sekundách keď tam stál ako tvrdé y, začala ona: "No... musím si dávať väčší pozor a nečumieť stále iba do mobilu. Takže aj ja by som sa ti mala viac menej ospravedlniť. Musím ísť, celkom sa ponáhľam. Prajem ti pekný deň a už do nikoho nenarážaj."

S týmito slovami sa pobrala preč. On tam zostal sám iba s myšlienkou, že možno jedného dňa sa stane zázrak a stretne "tú pravú" ako to pozná z filmov a románov...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
bludiacient  7. 3. 2016 01:19
Bola krásna a tak veľmi zraniteľná ako snehová vločka, ktorej sa bojíte dotknúť aby sa jej krása neroztopila vplyvom tepla z vašej ruky.


toto!!
Napíš svoj komentár