Vracala som sa veľkou a zbytočnou okľukou. Nepremýšľala som nad tým, nohy sa mi samy pustili opačným smerom. Tenisky utláčali palce a tie nemo trpeli, stúpali čiernou cestou v čiernom ľadovom vzduchu a v tej černi nebolo štipky poézie. Každý sa občas nejak týra. Keby som sa radšej vedela týrať obmedzovaním koláčikov. Ja ale miesto toho robím nezmyselné obchádzky, aby som videla niečo, čo už je cudzie. Technicky. Inak je to stále moje „doma“.
Zastala som pri plote ľudí, ktorí mi stále hovoria suseda. Pozerala som na ulicu podo mnou a nemohla sa ubrániť sentimentu, ako vždy. Stokrát som si tam rozbila kolená a mama sa hnevala, že mi nemôže dať na recitáciu šaty. Tisíckrát som tam prehrala „Oko-boko“, miliónkrát nervózne prešlapovala v provizórnej futbalovej bráne a dúfala, že Laco udrží loptu ďaleko odo mňa a ja si pred ňou nebudem musieť trápne schovávať tvár. Od konca nášho plota k plotu uzatvárajúcemu slepú ulicu to bolo 130 Tomášových tesnokrokov. V polovici sme celé leto nechávali pseudosieť uviazanú z troch špagátov tak, aby popod ňu bez devastácie prešlo jediné auto, ktoré tam v tej dobe zvyklo parkovať. Dnu sme vždy všetci chodili „o chvíľu!“ a Family frost vyčkávali už od rázcestia.
Ulica vyzerá rovnako. Bezpečne a mäkko, lanári ma rozutekať sa popri chodníku so zničeným obrubníkom a rozozvučať ju basketbálkou. Akurát spoza nášho plotu by na mňa teraz brechal cudzí vlčiak alebo dvaja, z nášho domu by sa na mňa upierali cudzie zrenice a cez okná nášho medziposchodia by sa ku mne niesol cudzí krik. V mojej izbe je vraj strhnutý drevený obklad a pod schodiskom, kde som chcela tajne ubytovať Harryho Pottera, je smetisko. V babkinej kuchyni sa jedáva donáška a podkrovie v cigaretovom dyme ani nevidieť. Dedkov bicykel príležitostne okupuje čísi zadok a ja trochu dúfam, že spadne retiazka. Aj ten zadok.
V chlade mi skrehli ruky a tenisky stále pripomínajú svoju nepoddajnosť. Postávam v mraze ako nápadný priekupník s deťmi, aj keď sa ma vietor snaží popohnať. Na prvom poschodí sa otvoria balkónové dvere, mladý muž s dlhými vlasmi a krátkym rukávom vyjde spolu s podpriemerným metalovým doškriabaným chrapotom von. Chvíľku sa bojím, že ma uvidí, ale on pozerá opačným smerom. Onedlho sa do ulice vrúti auto, on skočí do domu a vzápätí z neho vyjde dolu, svižne prejde chodníčkom. Vybaví so šoférom krátky obchod, auto vycúva. Nepozrie za ním, ponáhľa sa dnu s balíčkom v ruke a zaplesne za sebou dvere. Začne na mňa štekať nejaký pes a ja sa donútim odlepiť chodidlá aj zrak. Ponáhľam sa mestom, vo vrecku zvieram kľúče a moje srdce neprimerane tlčie. Je jedno, koľko času prejde a je úplne jedno, koľkokrát budem počuť, že niektoré veci sa ovplyvniť nedajú.
Viem, že je hlúpe lipnúť a nepresťahovať sa ďalej. Síce ostávam hlúpa, ale do miniatúry domova vo svojom vnútri som si ubytovala niekoho, kto mojím domovom vonia. Vonia korením a babím letom, aj teraz, keď sa sama nadýchnem vo vlastnej posteli. A keď zavriem oči, jeho pokojný dych mi pošteklí viečka.
Nesieš ma
kam som myslela, že viac nevkročím
Nesieš ma tam nevediac cestu
nepoznáš výhľad
dozor vrchoviny
odkiaľ prichádza búrka
nespoznal by si hyacinty
nevieš, ktorý schod vŕzga najviac
že bránička nejde zavrieť
ani kde pod snehom hľadať jahody
Netušíš, ako znie ozvena haly
ktorá izba je slnečná
Ale vieš, do ktorej ma nesieš
že sa tam smeje v kuchyni
po práci sa opiera o plot, kým sa nezotmie
že moje pery tam chutia ríbezľami
vlasy cítiť vonkom
dymom a ospalosťou
vieš, ako malá F. nechce odísť
ako jej chýbajú šikmé stropy
chodníky, ktoré sa nesmú pokresliť kriedami
jedinečný zvuk dvier, keď sa otvárajú
domov
Vieš, ako mi asi bilo srdce
keď bola hojdačka privysoko
že som stále tá malá F. s tričkom od púpavy, čo odmieta odísť
s rovnakou láskou k domu a kriedam
čo sa vracia, aj keď sa nemá ako
aj keď jej kľúč už neotvorí žiadne dvere
predsa ho nikdy nezloží
Ty ma tam nesieš
možno stále nepoznáš cestu
ale kdekoľvek ma zložíš
s tebou budem doma.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár