Pokrčenú plachtu narovnám, lúče sa predierajú tou prázdnotou v nej čo si tu zanechal. Čo som chcela, aby si tu zanechal. Pohľadím tie stopy pohľadom,  potom ich jemne neisto pohladím. Všetci vravia, že vedia, lebo naozaj vedia, aká veľká je bolesť z lásky takej tej neopätovanej. No pripraví vás niekedy niekto na bolesť z lásky opätovanej? Takej, ktorú môžete mať, ale nechcete, alebo úplne neviete, lebo nedokážete. Je to vlastne bolesť, alebo čo to vlastne je? Mlčíš pri tom, hoci chceš hovoriť veľa, pozeráš do prázdna, hoci chceš mať oči zaliate slzami a nedá sa, nejde to. Keby aspoň hocaká emócia, ktorú majú všetci okolo teba, lebo on už nie je súčasťou tvojou, a ty akoby si bez neho už ani nebola svoja. Lebo ty si predsa jeho, veď vy ste predsa spolu, veď nie je on a ty. Vy ste. Tak vás poznajú, a na to sa všetci navôkol pýtajú. Okrem teba. A tak bez teba zložia tvoju posteľ už len na jedno lôžko, lebo on tu už nie je. A ty si sa predsa sama rozhodla, že chceš byť sama, a jeho vôňu z perín si už dávno určite oplakala, zo skríň vypratala jeho veci, z kúpeľne vzala ešte skoro novú zubnú kefku, vlhký uterák, hoci naň už v tvojich očiach dávno padol prach.

A tak si to jedno lôžko rozložíš späť na dve, veď je jedno, koľko je vás na lásku v nej, v tej posteli, aj jeden vie jej vyrobiť viac ako niekedy dvaja, čo im už životy sa dávno rozlúčili, len ešte tie city ich od seba nepustili. Duše už dávno plakali, jatrili si jazvy čo na počiatku vzájomne si zhojili, a teraz takmer na konci opäť ich tak nasilu otvorili, ticho pálili. Hľadiac do stropu, odpiješ si z pohára. Čakáš na otázku, že prečo nič nevravíš, prečo si tak ticho. Nič. Len ticho. Nikto. Len ty. Tak si odpiješ druhýkrát. Pri druhom pohári už že by si nemala. A zasa len ticho. Rukami objímeš si prsia, a vieš, že je ti ľahšie, ako keď ťa iné o čosi mohutnejšie ruky dlhý čas objímali. Čakáš na výčitku, že ktovie kade tvoje oči a koho oči po tebe blúdili včera v noci, po toľkom víne, hoci vždy si bola bez viny. Skúšaš ešte v perinách nájsť vôňu toho dotyku, hoci vieš že je to márne, a druhí si myslia, že už si na ňu dávno zabudla, je všade s tebou. A nevieš či viac chceš, alebo nechceš na ňu zabudnúť. Tak ju radšej prekryješ dymom, z cigarety. Bez výčitky, aspoň dnes. Bez výčitky, že si si určite zapálila, darmo že bar bol zafajčený. Zatváraš oči, lebo vieš, že hoci ešte bude dlho takto prázdno a bez sĺz, zajtra bude lepšie. Lebo ráno si dáš raňajky, tak ako to vieš ty, bez zbytočných výčitiek, a na obed spravíš zemiakové placky, a všetky ich zješ sama, na plameni, aký chceš ty. Potom povešiaš prádlo, tá čerstvosť prekryje vôňu jeho. Možno trocha nemotorne, no tak aby si z toho mala radosť, ako si mala vždy pred tým, keď tu neboli výčitky. Budeš blúdiť dňami, nocami, koľko chceš, koľko potrebuješ. Blúdiť krokmi, očami, až kým raz opäť nezablúdia tam, kam majú. Tam, kde majú byť.  Opätujú neopätované, a možno naopak...

 Blog
Komentuj
 
 fotka
tequila  26. 4. 2022 18:43
to bolo krasne poeticke
Napíš svoj komentár