"Vždy, keď si myslím, že sa cítim dobre, niečo sa stane a zrazí ma to k zemi."

Presne takto by sa dal jednou vetou zhodnotiť celý môj život. Keď som bola menšia, len sotva som si mohla uvedomovať tie veci, nad ktorými sa zamýšľam teraz, mala som len tie maličké detské problémy, a celý svet sa mi točil okolo lízatiek a čokolády. Chýbajú mi tie časy, resp. je mi ľúto, že už sa neviem tak tešiť z tých maličkostí ako keď som bola maličká...

Všetky tie okolnosti a udalosti v mojom živote, hlavne za posledné obdobie ma úplne zmenili. Asi sa už na svet nikdy nebudem pozerať tými detskými očami, ktoré sú plné očakávaní a snov. Stalo sa toho príliš veľa a príliš veľa som toho stratila. Možno keby som sa mala s kým aspoň porozprávať, keby som v tom období mala niekoho kto by ma utešil, tak by dneska bolo všetko inak. Ale vždy všetky moje problémy plynuli z mojej tvrdohlavosti. Vždy chcem všetko sama skúsiť, všetko urobiť, všetko vedieť, resp. vždy som mala pocit, že viem všetko najlepšie aj keď to tak zjavne nebolo. A potom som dostávala facky zo všetkých strán, aj od ľudí od ktorých by som to nečakala... Aspoň viem, že ľuďom sa veriť nedá, len neviem čo mám robiť, ak neverím ani samej sebe. Ja totiž vždy urobím niečo v afekte, alebo len tak odrazu a väčšinou to potom ľutujem. Každý mi hovorí, že mám žiť pre dnešok a nie pre zajtrajšok, aj to robím, ale stále si neviem vysvetliť fakt, prečo väčšina rozhodnutí, ktoré spravím, sa mi dneska zdajú ako najvhodnejšie riešenia, ale na druhý deň prídem na to, že to správne vôbec nebolo....
Občas si pripadám ako schyzofrenik a čoraz viac si uvedomujem, že svoj život vôbec nemám pod kontrolou, ja dokonca ani nie som pánom svojho času, ako Katka hovorí, ničím seba aj ostatných a pritom jediné čo od života chcem je, aby som bola šťastná a aj tak som presvedčená o tom, že ja šťastná nebudem. Nebudem pokiaľ sa nejako nedám dokopy. No sama to asi nezvládnem. Ja som len malá a zmätená a sama neviem, čo od života chcem alebo čo mám od neho čakať, no určite pri sebe potrebujem niekoho takého, komu budem veriť aspoň na 75%, niekoho kto ma podrží a uteší, takého čo mi nebude hovoriť ktorú cestu si mám vybrať, ale takého, ktorý sa na ňu vyberie so mnou.... Ale teraz som nenarážala na "cestu životom" ako manželstvo a podobne, ale na tie každodenné rozhodnutia, ktoré musí človek spraviť, ale v ktorých si nikdy nie je istý. Ja som si myslela, že takýchto ľudí mám pri sebe teda Katku a Janku, ale prišla som na to, že hoci je naše priateľstvo veľmi cenné, ani im nemôžem povedať úplne všetko, nie preto, že by som im nedôverovala, ale asi skôr preto, že sa bojím toho, že ich sklamem na plnej čiare. Ale keďže som voči ľuďom dosť uzavretá, nikdy nikomu nepoviem úplne všetko, som taká asi preto, že sa mi nikdy nevyplatilo hovoriť úplne všetko ani vlastným rodičom... Všetko sa totiž časom obrátilo proti mne, a možno to tak ani nebolo, možno mi všetci chceli dobre, len na to išli zle. A aj vďaka tomu som skončila tam, kde som teraz.
Hádam keď budem mať viac síl, tak skúsim dať svoj život do poriadku, no teraz sa ešte na to necítim...

 Vyznanie

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu