Kráčam púšťou bielosnehou,
v teple v rúchu čiernom,
za ruku si vediem s nehou,
čosi veľké, upotené,
a je toho veľa,
vtom sa strhnem, zobudím sa,
sen si zo mňa strieľa.
Po usnutí opäť kráčam,
iným ale smerom,
nohy v bahne chladnom máčam,
je to divné, prečudesné,
za mnou kráča teľa,
zas sa vzbudím, preberiem sa,
sen si zo mňa strieľa.
Akoby to nestačilo,
zas som vo sne vernom,
pribral som tu jedno kilo,
stojím v telke, bielej stene,
čosi mi omieľa,
tu sa zvrtnem, padnem na zem,
sen si zo mňa strieľa.
Ale dosť už, nočné chmáry,
spravím tomu prielom,
dvoje hrubé biele čiary,
jedna kývne, druhá tesne
pred očami krosná,
len čo dáky nápad nájdem,
vystrelím si zo sna.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Aj sny si z nas casto strielaju, treba im to obcas vratit Pekne napisane..
Napíš svoj komentár
Inak, veľmi pekne, podľa mňa to aj mánejaký zmysel v istých pasážiach!