Zo zmrazenia ju prebral až riaditeľkin hlas,"Sadni si Lucka."povedala a ukázala na voľnú stoličku neďaleko svojho stola.Dievča tam došlo so sklonenou hlavou a pohľadom upreným na koberec.
Obaja policajti počkali,kým si Lucka sadla na stoličku.Starší z dvojice uniformovaných mužov,mohol mať takých 45 až 50 rokov sa otočil ku riaditeľke,"Mohli by ste nás prosím nechať s vašou žiačkou osamote?Toto je dosť diskrétne vyšetrovanie."Pri prosbe použil tón hlasu ako pri rozkaze podriadenému,a asi práve to donútilo riaditeľku základnej školy, temperamentnú a tvrdohlavú,ale aj dosť atraktívnu tridsať ročnú ženu s dlhými vlasmi a vysokou a chudou postavou povedať,"Nie!"
"Prosím?"
"Počul ste.Toto je moja žiačka a ja mám za ňu zodpovednosť.Nenechám ju s niekým, koho nepoznám v jednej miestnosti osamote.Však viete,aké klebety sa dnes šíria svetom..."a nechala koniec svojej vety visieť len tak vo vzduchu.
"Dobre teda."zahlásil mladší z dvojice,na čo starší reagoval zdvihnutým obočím."Pozri sa."jeho hlas bol taký príjemný a upokojujúci,že sa mu dokázala pozrieť do očí.Boli čierne a aj napriek úsmevu na perách v nich nebol ani záblesk žiadnej emócie,alebo citu.
"My chceme len to,aby si sa pozrela na nejaké fotky a povedala,či si to ty a čo si robila a kde si bola v piatok večer."
Stále jej hľadel do očí,a ona sa pristihla,ako mu chce povedať pravdu.Našťastie sa však dostatočne skoro uvedomila a začala rozprávať:
"Večer asi o piatej som sa rozlúčila s kamarátkami a vybrala sa na cestu domov.Domov som došla asi o siedmej.Išla som cez Mariánske námestie,popri polícii,tam ako je starý trh a potom okolo jazykovej školy.Pri kostole som zahla dole na Márnicu a potom už rovno domov."
"Môžeš sa pozrieť na túto fotku?"starší policajt jej strčil pod nos fotku na ktorej bola zaručene ona.Spoznala svoju bundu,nohavice a zbadala aj záblesk kovových cvočkov na bunde toho násilníka.
Našťastie dievčaťu na fotke nebolo vidieť do tváre.
"Nie to nie som ja.Museli ste si ma s niekým pomýliť."odpovedala Lucka
"Neklam!Vieme,že si to bola ty!"Pustil sa do nej brutálne starší z policajtov.Znova sklonila hlavu a zadívala sa do zeme.V miestnosti sa takmer neznateľne oteplilo.
Niekto zaklopal a otvoril dvere.Vo dverách sa objavil Luckin spolužiak, ktorý jej doniesol tašku.Keď sa pozrel sediacemu dievčaťu do tváre skoro skamenel,pustil veci na zem hneď za dverami,niečo zamrmlal a zabuchol za sebou dvere z vonku.
"Na tej fotke nie som ja." a podala ju staršiemu policajtovi.Ten sa na ňu ani nepozrel a zasunul si ju do zložky,ktorú držal celý čas v ruke.
"Musím vás rázne požiadať,aby ste nechali moju žiačku na pokoji!Nevidíte,že je z vás zdeptaná?!"Vyskočila po policajtoch už dokonca aj riaditeľka."Keby si na niečo spomenula,tak vám zavolá.A teraz dovidenia."Vyprevadila ich z riaditeľne.
Na policajnej stanici sa seržant Kumenský chcel pozrieť zožku,ktorú si doniesol z školy o žiačke Pyrnovej Lucii.Avšak keď ju otvoril,namiesto fotky,ktorú tam založil ešte v škole sa tam teraz nachádzal zuhoľnatený kus papiera.
"Poručík Kumenský?!"zakričal smerom na otvorené dvere.V tých sa onedlho objavila postava mladšieho z dvojice strážcov zákona.
"Máme ju.Je to ONA.Máme prácu."slovo ona zvýraznil,akoby bolo jediné na svete.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dogyno
8. 8.augusta 2008 20:51
dobre to je... dobre to je...
2
No ma podrž!
Je síce už skoro pol jednej ráno - ale toto bolo fakt vynikajúce.
Je síce už skoro pol jednej ráno - ale toto bolo fakt vynikajúce.
Napíš svoj komentár