Na začiatku by som zvolil jednu rečnícku otázku, či má nejaký zmysel nezmysel. Pripadá mi to ako skvelá slovná hračka, a keďže mám veľmi rád takéto špekulácie, a čo by bolo keby bolo, nemôžem to akosi práve tu nespomenúť. Skúsim rovno si aj odpovedať. Má zmysel aj nezmysel, práve v jeho uvedomení si nepotrebnosti a zbytočnosti sa čímsi zaťažovať.
Dozvedel som sa z jedného článku, že ľudské vzťahy sú vraj obmedzujúce, pretože, trochu to skrátim, ako som čítal pôvodné vyjadrenie, pretože sa musia prispôsobovať určitým zaužívaným písaným alebo nepísaným normám a pravidlám. Ja by som dodal k tomu jedno jediné, z mojej skúsenosti, že práve o to ide. Pokúsim sa k tomu v krátkosti vyjadriť a napísať moje myšlienky. O čo teda asi ide.
Idea akejsi slobody spôsobila akýsi myšlienkový a ideový pokrok aj v myslení ľudí, ale nie je celkom isté, či smerom dopredu alebo dozadu. To ťažko povedať, pretože mám pocit, že čím človek má v akomkoľvek druhu experimentoch voľnú ruku, akúsi neobmedzenosť, alebo len slabú mieru akýchsi prirodzených nastavaných mantineloch, ktoré pôsobia ako isté varovné výstrahy, tým je to horšie. Nie lepšie kategoricky po všetkých smeroch. Od miery akejsi slabej, upadajúcej sebakontroly, po mieru nízkej schopnosti vnímať konštruktívnu kritiku, mať dávku kritického myslenia, dosť podstatného v živote, po mieru vysokého sebavedomia.
Mnohé filozofické smery sa snažili pozdvihnúť človeka na istú úroveň, ale všetko si to vyžiadalo svoju daň. Daň azda straty akejsi osobnej slobody, ktorá sa naplno prejavuje v myslení, a samozrejme v konaní. To prvé nemôže nikomu nikto zobrať, obmedziť, alebo vyjadriť akýmsi obmedzením, alebo zákazom. Je to jednoducho nemožné, pretože zo skúseností vieme, že čím horlivejšie budem človeku čosi zakazovať... Na úrovni akejsi hierarchie, napríklad spomeniem žiak učiteľ, ako prirodzený príklad, ktorý nie je nikomu neznámy, a každý ho dôverne pozná, čo je dobré.
A tak niekedy pripisujeme význam nezmyslom, a odsúvame na vedľajšiu koľaj to, čo pre nás má znamenať akýsi zmysel života. Zmysel života ako určitý motivujúci stimulačný, povzbudzujúci prvok, z ktorého máme čerpať nie že do budúcnosti, ale hneď ho prispôsobiť aktuálnemu stavu súčasnosti, v realite ktorej sa momentálne nachádzame. A práve preto, že človek sa musí prispôsobiť určitým pravidlám, robí človeka šťastnejším a predovšetkým slobodnejším.
Ak sa oblečiem do pohľadu človeka, ktorý definuje slobodu ako čosi, čo chcem robiť a nik mi nemá čo zakazovať a rozkazovať, obmedzovať istými príkazmi, normami a nariadeniami, myslím, že takýto človek je z logického pohľadu dosť poľutovaniahodný. Áno sú ľudia, ktorí majú radi samotu, teda logicky o všetkom sami rozhodujú, a sú jedinci, ktorí proste nedokážu existovať sami, lebo proste toho nie sú schopní. Aj jeden, aj druhý opísaný štruktúrny príklad existuje, a je súčasť prirodzeného zloženia našej spoločnosti.
Áno, ľudské vzťahy môžu, celkom prirodzene, byť obmedzujúce, pokiaľ cítime akýsi neprimeraný zásah do vedenia a predovšetkým ovplyvnovania slobody konania. Niektorí sú radi, keď niekto môže aj o nich rozhodovať, ale takto sa stavajú do role, pozície akejsi podriadenosti, neprimeranosti, čo sa týka prejavenia svojej osobnosti v rámci akejsi spoločenskej integrity. Ak sa teda musím prispôsobiť určitým normám a pravidlám, ako to máme chápať? Individuálne alebo komplexne ako súhrn viacerých vyjadrených postojov?
Záverom vyjadrím záverečné myšlienky tohoto článku. Pokiaľ niečo pôsobí ako motivačný prvok, vďaka ktorému nadobudneme zase o niečo lepší prehľad o nejakom dianí, je to len lepšie, a isto sa nám to v neskoršom čase môže zísť, hoci to v danom momente nemusí tak vyzerať. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár