Budem teda rozoberať jeden zaujímavý citát, ktorý som si aktuálne prečítal, je písaný v češtine, to nevadí, a napíšem k nemu zamyslenie. Ten citát znie takto: "...Asi niet horšieho sklamania, než to, keď prídeš so srdcom plným obrovskej radosti k ľahostajnému človeku..."

Čo teda k tomuto napísať. Predovšetkým musíme sa objektívne pozrieť, či človek v niečom má, alebo nemá momentálne náladu. Nejaké sentimenty sa môžu vyskytnúť, kedy človek naozaj niekedy nedokáže to prijaté dobro v sebe spracovať, a viac menej mu to vytvára vnútorný zmätok. Toľko dobra naraz, a človek to predsa nedokáže spracovať, až sa napokon môže stať, že to dobré v podstate odmietne. Neodmietne to z ľahostajnosti, a z neférového alebo nezodpovedného prístupu, ale preto, že to rozumovo nedokázal obsiahnuť také, aké to je v realite skutočnosti.

Teda niečo dobré, on ako tak nedokáže opätovať, je v rozpakoch, a práve preto sa môže javiť ako ľahostajný, pričom ľahostajný nemusí vôbec byť, len to jednoducho povedané, nedokáže v sebe tak spracovať (väčšinou to v sebe len potlačí) ako to dokážeme my. 

Tento citát je v podstate hlboká pravda. Musíme ale najprv pouvažovať a porozmýšľať, či jestvuje predpoklad, že niekto dokáže niečo dobré nám opätovať. Aj v náboženstve sa to isté deje napríklad s pokáním. Pokánie samo o sebe neznamená nejesť mäso v piatok, konať skutky kajúcnosti piatok a pôstnom a advetnom období, ale pokánie znamená transformáciu, zmenu v myslení. Prečo zmenu. 

Jednoduchá odpoveď. Pokiaľ v myslení nenastane v istom zmysle konverzia, teda obrátenie a zanechanie toho zlého, z čoho som sa nedokázal vymaniť, budeme stále opakovať jedny a tie isté chyby. Chyby a hriechy robíme, a práve preto je potrebné to pokánie, pretože človek napriek tomu, že po sv. spovedi si snaží zachovať milosť posväcujúcu, predsa časom upadá do hriechu, a potom opätovne potrebuje vykonať pokánie, čo je znak horlivého kresťana, ktorý si je vedomý nastavenia svojho duchovného života a vnútornej potreby stať sa lepším.

Prirovnal by som to k nejakej hocijakej, najrozličnejšej práci, pokiaľ potrebujem na rýľovanie rýľ, obyčajná motyka mi nepomôže. Pokiaľ potrebujem niečo vyslovene strojom skultivátorovať, tvrdú zem skypriť a podobne, vieme aj zo skúseností, že predsa ani ten rýľ mi nijako nepomôže. 

Rýľom predsa nemôžem(nie preto, že mi to niekto zakázal)nedokážem zorať desať hektárov, lebo technicky to je nemožné. Možné to je za pomoci ťažkej techniky. A na príklade poľnohospodárskeho prostredia robíme v tomto ponímaní podobné chyby. Chceme dobre, ale napokon predsa len volíme nesprávne postupy. 

To, čo funguje pri nás ako užitočné, to ten druhý človek proste nedokáže prijať. Možno je v niečom obmedzený, má inú povahu, nedokáže pochopiť napríklad vieru v Boha, nedokáže pochopiť, čo je to modlitba, a celkovo mnohí ľudia sa boja riskovať. Ísť proste do nejakého rizika. 

A ja som sa naučil, aj na základe nedávnej mojej skúsenosti, že keď zariskujem, a odmietnu ma desiati, ten jedenásty predsa len môže oceniť môj osobný prístup a prínos, o ktorom zvyšní desiati možno nechceli ani počuť, nemali šancu človeka zbližšia spoznať, a takto sa rodia tragédie v myslení človeka, kedy človek stráca motiváciu v konaní akéhokoľvek dobra. 

Preto vzniká egoizmus, pretože kedy človek vidí, že neodstanem odozvu, tak radšej neponúknem nič, lebo.... lebo to nemá význam, a ešte k tomu všetkému sa bojím pádne, že o to málo čo mám, dokonca prídem, že to málo ktoré mám nie vlastnou vinou stratím. 

Záverom teda spomeniem toľkoto. A práve toto, čo som vymenoval, je reálna odpoveď na tento spomenutý citát, o ktorom polemizujeme. 

Že ja nebudem sklamaný z človeka, o ktorom takpovediac vopred viem, že ma s ním nič nespája,  nič od neho ani nevyžadujem, a ani neočakávam, a celkovo teda je zväčša negatívne naladený, lebo on taký je... s ním nič na druhej strane nestratíme, ale pri miernej zmene jeho myslenia dokážeme to, že on sa začne správať inak, že neskôr pochopí zmysel toho všetkého, že strácal čas. Ale ako hovorí citát, horšie je to u osoby, s ktorou konkrtétne v niečom vopred počítame, poznáme, sme nadšení (ako jednotlivec) pre nejaké ideály, a ten človek proste nás niečím odrovná. 

Nie každý musí byť v niečom priaznivo naladený, ale každý človek musí mať trochu rozumu a správať sa ako normálny, a nájsť si čas a porozmýšľať nad niečím. Asi toľko.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár