Vieme dobre, že človeka častokrát veľa stojí námah a úsilia, aby niečo dobré dosiahol. Môžeme prirodzene dosiahnuť aj veľa zlého, niekedy priamo, nepriamo, chtiac nechtiac. Mnohí naozaj sú mimoriadne zákerní, ktorí sa vo svojej malosti a neschopnosti prijať predovšetkým seba samého takého, aký naozaj on sám je, a prijať aj druhého takého, aký je, pripravili o schopnosť prežiť dôstojne svoj život, či už je to z dobrého perspektívneho pohľadu, alebo z náročnejšieho, kedy sa možno človeku nedarí.
A ešte horšie sa v podstate môže stať, že človek proste niečo dosiahne, a začne si o sebe niečo namýšľať. Práve toto celkom určite môže znamenať to, čo som opisoval v jednom článku, či je potrebné chcieť viac, ako je prípustné, alebo potrebné. Lebo človek ktorý v niečom zacíti šancu na osobný rozvoj, a potom sa naozaj rozvíja, slúži mu to stopercentne na osoh. Z osohu prirodzene plynie úspech, ktorým teda môže celkom isto obohatiť jednak seba samého, a jednak aj druhých okolo seba. Tým spôsobom, že to, čo viem že je dobré, odporučím aj môjmu známemu, ktorému napríklad v niečom verím a dôverujem a pritom teda to je obojstranné.
Teda, v skrátke úvodom zhrniem to do asi tých myšlienok, že človek pociťuje v živote niečo také ako úspech, neúspech, pocit prežívania blaha, dobra, ale aj trpkosti a zla v tej najrozmanitejšej a najrozličnejšej podobe, ako si môžeme predstaviť.
Čosi podobné sa skrýva v úspechu, aj keď na prvý pohľad to môže znieť jednak ako paradox, jednak ako nezmysel. Veď predsa ako sa môže stať pocit úspechu nebezpečným jedom. Ako to teda dokážeme vysvetliť.
Tým, čo človeku v podstate ublíži, ublíži jeho vnútornému svetu, prežívaniu, pocitom, citom, môže ublížiť jeho viere, čomu možno doposiaľ veril, v tom lepšom prípade, upevní to, čo veril, ale možno aj tomu čo neveril.
Tým, čo človek neverí je mnoho, ale záleží od uhla pohľadu. Pre kresťana a veriaceho človeka je pojem neviera, nevera, všetko čo je v protiklade s niečím, čosi, čo je neprijateľné.
Na druhej strane človek sa musí v niektorých okamihoch nutne oboznámiť s niektorými nemenej dôležitými pojmami, pretože človek môže spyšnieť, môže zanevrieť na to dobro, ktoré je okolo neho, pretože ho nevidí, a zrak povýši na úroveň vyššiu ako je viera. Dobre vieme že známy spisovateľ Exupéry, pre nikoho pravdepodobne z literárneho hľadiska nie celkom neznámy predsa povedal veľkú životnú múdrosť, ktorá spočíva v nasledujúcich slovách, a síce, že dobre vidieť iba srdcom, a to podstatné je predsa očiam neviditeľné.
A práve preto aj tento pocit úspechu sa môže stať nebezpečným jedom, ak ho nevnímame srdcom, ale len očami. A dobre vieme, že pocit úspechu je dosť nebezpečný, pretože niekedy úspech dokáže odňať priateľov, spôsobiť samotu človeka a všetko to nepriaznivé, čo by sme mohli ďalej menovať.
Človek totiž vo svojej podstate stavia na to, čo vidí, vníma, potrebuje v živote isté stimuly a vnemy, pretože sa potrebuje neustále o niečom presviedčať, čo okolo neho jestvuje, čo je pravda, či ho niekto neklame, potrebuje, ako som to v niektorom mojom blogu opisoval podrobiť niečo skúmaniu, presne ako v matematike pri riešení rovníc neustále robiť v živote tú pomyslenú skúšku správnosti, hoci dobre vie, že ten zadaný príklad, tentoraz nie zo školy, ale života, predsa vykonal a vypočítal podľa svojho svedomia a vedomia.
Záverom môjho článku chcel povedať, ešte to klasické. A síce nik nie je neomylný, a prirodzene mohol sa pomýliť, ten omyl nespočíva v jeho ani tak nedokonalosti, ako skôr túžbe spraviť niečo dobré, ale pri svojej decentnosti, opatrnosti, ktorej podľa životnej múdrosti nikdy nie je dosť, môže ten pocit úspechu mu opantať myseľ a chcieť jednak viac ako je prípustné, niečo na spôsob, ako som to opisoval v rovnomennom blogu v nedávnej minulosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár