A je to tu, dámy a páni, píšem môj blog s poradovým číslom 2000. Trochu som sa omeškal, pretože som si ešte musel prečítať jednu dôležitú správu.

Dnes sa teda v mojom jubilejnom špeciálnom blogu pýtam v druhom diele, že si sa môže stať pocit úspechu nebezpečným jedom.

Jedna kresťanská pieseň, ktorú som sa nedávno naučil znie takto.

.."Prisúdil si zbitým právo, hladujúcim dávaš chlieb, opájam sa tvojou slávou v prinášaní modlitieb.."

Stáva sa nie jednému nás, že niečo keď dosiahneme, možno aj po období plnom neúspechu, osobnej rozčarovanosti, frustrácie, sprevádzané to všetko možno nadávkami, sťažovaním si, videnie niečoho v tmavých farbách, v nedôverčivosti, ba až prehnanej podozrievavosti kohosi, opojí nás pocit úspechu, ktorý spočíva v tom, že dianie okolo seba si prispôsobuje našej nálade. 

Povieme si proste, že konečne niečo zo mňa opadlo, už na to zlé nebudem spomínať, pre mňa predsa nastala diametrálne odlišná éra, ako som zažíval doteraz, a jediné, čo človek musí v mysli dosiahnuť je mentálne sa naladiť na aktuálnu situáciu, ktorej sa musí prispôsobiť. Nemusí sa jej prispôsobiť na spôsob, že musím plniť nejaké príkazy, aby som niečo otrocky splnil.

Som pevne presvedčený, a životná múdrosť ma naučila, že každé jedno veľké dielo sa rodí z bolesti. To znamená, že cesta za úspechom v mnohorakej podobe nikdy nebola jednoduchá a brodí sa od nepamäti prekážkami všakovakého druhu. Akurát som si vymenil korešpondenciu s kanceláriou KBS, kde som nutne  napísal niekoľko výhrad, ktoré sa týkali akýchsi novôt v rámci liturgie, a ich odpoveď ma veľmi nepresvedčila. Domnievam sa, že pri zavedení tejto novoty môže reálne dôjsť k deštrukcii sláveniu sv. omše.

Aj v duchovnom prostredí pocit úspechu môže byť nebezpečným jedom. Som presvedčený, že organizácia riadená zhora dole je najsprávnejšia, pretože v spoločnosti musí jestvovať vertikálna a nie horizontálna kontrola.

Ale to, aby som z tých príkazov rástol aj odborne. Aj biblické state mi hovoria, že zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Ak by sme sa na to mali dívať jedine z racionálneho hľadiska, potom to je nelogické, veď zákon každého druhu predsa pôsobí v rozkazovacom tóne. Prečo teda aj viac morálnych poučiek znejú pomerne jednoducho, a ako môže  nejaký zákon osviežovať dušu. Veď keď mi niekto niečo prikazuje, obyčajne to nie je príjemné, pretože sa ten daný človek v tom momente dáva do roly nadriadeného, teda praktizuje hierarchické usporiadanie, čo na jednej strane uznávam, na druhej strane nie. Princíp nadriadenosti vždy môže pôsobiť kontraproduktívne v tom, že nadriadený si nemusí uvedomovať, v ktorom okamihu a kedy konkrétne napríklad prekročil svoje kompetencie, a kedy nie.

A práve, tu sa dostávam ku koreňu blogu, že pocit dosiahnutia úspechu, aj keby mal všeobecný prospech pre obe zúčastnené strany je nebezpečný vtom, že človek nemusí vnímať rovnomerné rozloženie zodpovednosti, ale stavia sa do role nejakého vyššie postaveného, čo môže zmeniť jeho charakter, konanie, môže to spôsobiť napríklad zmenu zmýšľania, človek obvykle zanechá nejaké vlastnosti, ktorými doposiaľ oplýval, a prispôsobí sa razom iným trendom.. ktorý mu nie je po chuti, ale vedomie, že niekde som vyššie, než ostatní je predsa niečo ako pokušenie, že musím predsa len konať ináč, a pocit slávy je častokrát iracionálny, a človek nekoná vždy rozumne. Chce všetko prevziať do svojich rúk, častokrát tie ruky sú definované ako "pazúry", ktorými mocne niečo riadi, obvykle pre svoj prospech, pre dobrý pocit, pre niečo sentimentálne, pretože takýto človek veľmi dobre vie, čo robí, a nechce, aby ho nejaká maličkosť odradila od dosiahnutia nejakého uznania, teda nejakého cieľu, ktorý má pred sebou. Ako teda viem, ten cieľ nemusí byť nutne zlý a morálne nebezpečný a neprijateľný, avšak je potrebné zistiť, akou cestou sa nadobúda, a práve či nepôsobí toxicky aj na neho samotného, čo môže spôsobiť morálny rozklad. 

Prílišné materialistické vymoženosti, o ktorých doteraz len sníval, a teraz to má na dosah ruky, a dokonca má toho toľko, že si nevie z tej širokej škály vybrať. Čo teda robiť.  Je lepšie v tomto trende pokračovať, alebo sa vrátiť k niečomu, do obdobia, kedy sa mi oči ešte pred týmto všetkým neotvorili, kedy som niečo nepoznal, kedy som niečo neprebádal, kedy som o niečom takomto ešte ani netušil, nesníval, ba čo viac, neveril, že niečo také sa môže jedného dňa udiať. Môžeme to vnímať kladne, napríklad nejaká nečakaná odmena v živote, alebo záporne, kedy človek je z niečoho proste degradovaný, s čím nepočítal, znevážený, a mohli by sme takto menovať ďalej. 

Práve preto pocit úspechu sa  môže aj nemusí za istých okolností naozaj stať nebezpečným jedom, ktorý toxicky pôsobí jednak na nás, duchovné, duševne, a nezriedka aj telesné zdravie, plus nepriaznivo vplýva na vonkajšie prostredie, kde aktuálne pôsobíme. 

A tak sme schopní možno zabudnúť razom na staré hriechy z minulosti, s každým sa v tom okamihu milo porozprávať, zrazu byť zhovievavý, čo je samozrejme fajn, veď predsa zlo je nedostatok dobra, a keď človek preukazuje dobro, má nedostatok zla, a ten nedostatok zlého je jediný pocit nedostatku, ktorý je priam žiadúci, ba je lepšie, kedy sa pocit zla nadobro vytratí. Aby sme samozrejme neboli v prílišnej eufórii, je veľmi dobré, kedy človek používa rozum, a drží sa pri zemi.

Avšak tento pocit môže byť falošný. Falošný v tom, že ani my tú dobrotu, ktorú možno aktuálne preukazujeme, nepreukazujeme z otvoreného srdca, ale možno pod vplyvom návalu emócie, kedy sme schopní všetko prijať, všetkému veriť, všetko pochopiť, všetko vykonať, všetko spraviť to dobré, čo sme si zaumienili, a možno teraz prišiel ten čas všetko napraviť. Jednoducho nepoznáme bariéru medzi pojmami spravím hneď, vrátim sa k tomu, či náhodou pre mňa predstavuje problém prijať akúsi neriešiteľnosť, čo i len dočasnú ako fakt, ktorý je reálnou súčasťou každodenného života.

Keď niečo vykonám v práci, zvyknem ako súhlasné stanovisko dodať....  nie je problém....

To používam nielen ako zdvorilostnú frázu, aby som naplnil nejaké predpoklady a očakávania, ale vyjadruje moju aktuálnu situáciu.

Záverom spomeniem na  môj jubilejný 2000 blog ešte túto myšlienku. Rád robím veci precízne a na sto percent, a niečo dotiahnuť, o čom svedčí minimálne nejaké predsavzatie. Som naučený, že prácu si treba odviesť na sto percent, a ak niečo sa nedá splniť, musím zadosťučiniť aspoň toľko, koľko je prirodzene v mojich silách s tým, že prípadný nedostatok zaiste dostatočne vysvetlím s tým, že sa to predsa pokúsim napraviť.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár