Dobre poznáme tie staré známe vety od našich známych, a niekedy aj od našich najbližších, a síce. "načo sa tým a tým zaoberáš, aj tak ti to už nepomôže. Čo sa stalo, už sa neodstane. Prestaň nad tým rozmýšľať, a rozmýšľať radšej, čo bude zajtra/ čo sa bude diať v budúcnosti- teda nie v zmysle konkrétne zajtra t.j. o presne 24 hodín, alebo v najbližších dňoch ako tak, ale to, čo sa bude diať v blízkej budúcnosti, ako to všetko bude mať dopad na najbližšie okolnosti, ktoré nás čakajú, čo všetko sa môže udiať, čo všetko sa môže zmeniť, rozmýšľať proste nad tým, čo môžem spraviť efektívne, a možno ešte lepšie a efektívnejšie, než som niečo robil doteraz.
Toto, čo som písal, je azda heslo maximalistu, a ja som sa snažil vždy byť maximalista. Resp. Snažím sa o to, aby som niečo dotiahol do zdarného konca, možno s niečím zbytočne prehnane nepreháňal, aby som si niečo nechal pre seba.
Som si vedomý, že niekedy je lepšia inteligentná samota, ako zlá, alebo hlúpa spoločnosť. Túto myšlienku, ktorú teda som napísal v mojej predchádzajúcej vete, som zachytil kdesi na nete, a obsahuje naozaj životnú pravdu a múdrosť. Človek častokrát sa pohybuje v spoločnosti, ale to len preto, aby vyslovene niekde zapadol. A dostávam sa ku koreňu veci.
Aby proste zapadol, a je mu úplne jedno, v akej spoločnosti. Je jedno, v akej spoločnosti sa pohybujeme? ako si zodpovedať na túto rečnícku otázku.
Žiaľ, musím to tak smutne skonštatovať, viacerí neriešia, v akej spoločnosti sa pohybujú, podstatné pre nich je predsa to, že niekto ich akceptuje a prijíma, takých akí sú. Naozaj je tomu tak? Práve tu sa dostávame do bodu, kedy treba nad touto možnosťou dobre pouvažovať. Viacerí neriešia, či sú šťastní, ale či niečo sa okolo nich deje. To, že potláčajú svoje myslenie, a musía sa niečomu prispôsobiť považujú niečo ako daň za luxus- Daň za luxus, kde sa naozaj platí veľmi draho, a občas to má formu takú, že človek stratí proste svoju vôľu, stratí niekedy svoju slobodu, a stáva sa akýmsi automatom ktorý všetko prijíma, ktorý proste nerozlišuje dobré od zlého, ktorý proste netriedi niečo, čo by triedil a usporadúvať mal, ale triedi a usporadúva proste tam, kde to potrebné nie je. Kde sa niekedy proste zapodieva niečím, čo mu už nepomôže.
Má to teda zmysel? Ako to teda vnímať.
to je dôsledok a obraz toho, že niekedy človek najprv koná, a potom rozmýšľa, ako som to teda nie raz na mojich blogoch napísal. Ono jasne, že v podstate logicky by to malo byť opačne, ale niekedy nie je proste čas na rozmýšľanie, a ono to potom tak aj dopadne.
Človek sa častokrát chce vypnúť pred niekým, kto o to vôbec nestojí. Človek častokrát chce spraviť, ľudovo povedané machra zo seba práve tam, kde je potrebné hrať možno pokorného, možno takého, ktorý sa chce práveže držať v tom pomyslenom úzadí, a radšej ticho zavriem za sebou dvere, ako keby človek mal nimi letieť. Nie jeden to proste takto zakúsil, a možno vie o čom hovorím.
Práve tu je ten problém, že neúspechy často sa množia práve preto, a tu sa dostávam ku koncu môjho článku, že človek analyzuje si síce svoje potreby, ale kladie na piedestále úplne zbytočnosti, malichernosti, ktoré teda nie sú podstatné, ktoré ho zbytočne dráždia a degradujú možno všetko to morálne, čo v sebe ešte má.
Záverom spomeniem to, že je ľahké práve sa zaoberať tým, čo mi už nepomôže, pretože človek takto si vie ospravedlniť niekedy sám pred sebou svoje konanie, alebo to, že niekde zlyhal, alebo mal aj dobrý úmysel, ale to proste nevyšlo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár