Na druhej strane, mal som asi jedenásť, alebo dvanásť rokov, a v tomto veku je to asi celkom prirodzené, že človek ešte niečo chce, ale ešte nevie presne, prečo to chce, nevie tomu všetkému dať racionálny podklad, samozrejme bavíme sa teraz volne na trochu ľahšiu tému, nechcem rozoberať niečo, čo je ťažké, možno menej pochopiteľné. Beriem teda príklad zo života, ako žil v danej dobe nie jeden chlapec, ktorý potreboval nejaké vzory. To sa samozrejme týkali vzory v oblasti športu, a keďže som sa zaoberal intenzívne aj duchovným životom, hľadal som často medzi tým aj nejaký súvis. Nebolo to také myslenie, ako má človek pochopiteľne teraz, každý zreje do nejakej úrovne.
Postupne som niektoré spôsoby akosi prirodzene zanechal, ale tá stopa poznania vo mne je stále. Čiže môžem to vnímať napríklad na sebe tak, že človek má nejaký základ, ale postupne to časom, ako človek starne pretransformuje na čosi iné, možno lepšie kvalitnejšie, ale možno ani nie. Stále ma zaujíma niečo, čo ma zaujímalo kedysi, ale pravda inou kvalitou.
Teda môžem si položiť otázku, či má zmysel zaoberať sa niečím, čo mi nepomôže. Sú veci, situácie, ktoré nám nepomôžu v ničom, ale môžu napríklad nás v niečom obveseliť, a to aj z toho dôvodu, aby sme všetko naokolo nebrali príliš vážne. Príliš vážne napríklad to, čo by sme nemali brať vážne, ale aby sme brali vážne to, čo je potrebné brať vážne.
Obyčajne sa zaoberáme vecami, ktoré sa nás nijako netýkajú, ale páči sa nám napríklad v niečom akokeby sa vŕtať, pretože v človeku niekedy to môže zvyšovať akýsi osobný kredit, niečo, čo je v ňom, človek sa začne aj sám na seba akosi inak pozerať, môže v niečom nadobudnúť vážnosť, osvojuje si prirodzene niektoré názory, ktoré predtým nemal, a nepovažoval teda ani za potrebné niečím sa zaoberať takým, ako sa to deje napríklad dnes.
Dostal som napríklad takú otázku, a to použijem ako myšlienku do odstavca v tomto blogu, že či sú ľudia v dnešnej dobe šťastní.
Či sú šťastní ľudia v dnešnej dobe? Niekto áno niekto nie. Ale pokiaľ sa na to nepozeráme očami viery a kresťanstva nikdy nepochopíme pravý význam šťastia. Lebo to, čo ponúka tento svet nie je šťastie, ale len pocit, teda akýsi odraz toho čo jestvuje, ale oni sami to na základe svojej nev(i)ery, nevedia pomenovať, a nevedia žiť.
A to šťastie môžeme nazývať hocijako, je otázka, čo vlastne to šťastie je, či sa dá dosiahnuť prirodzene, alebo naozaj na to potrebujem vieru.
Záverom poviem toľko, že nie všetko musíme nutne brať príliš vážne, a my máme tendenciu zľahčovať veci, situácie tam, kde to zľahčovať sa nedá, a priťažiť a dať váhu tam, kde o nič nejde. Takto sa človek niekedy zbytočne zaťažuje, a vníma napríklad to, že v ničom sa nepohol, stojí v podstate na jednom mieste, možno aj preto, lebo sa kontaktuje s nesprávnymi ľuďmi. Má teda zmysel zaoberať sa niečím, čo mi nepomôže.
Podľa mňa určite áno, aby možno, a to vyslovím ako poslednú myšlienku v tomto blogu to je potrebné napríklad aj na to, aby otvoril oči sebe samému, či nestojí na jednom mieste, či napríklad zbytočne nestráca svoj drahocenný čas, či je všetko v poriadku s tým ako žije, čo všetko vyznáva, či má kvalitnejší pohľad na svet, a či jestvujú nejaké elementy okolo neho, ktorý mu tento jeho pohľad, rozlet, bádanie sťažujú, alebo naopak, či mu niekto napríklad pomáha v úsili dosahovať dobro v tom najširšom a najužšom zmysle slova. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
velagranka
22. 3.marca 2020 01:03
Nemá
Napíš svoj komentár