Je ťažké znášať prehru? IV

Rád by som sa pristavil ešte v toto nedeľné popoludnie pri tomto mojom príbehu, ktorý teda už má piate pokračovanie. Dnes bol mimoriadne hektický deň, a aj týžden za mnou bol, a myslím si, že niečo podobné ma čaká tento týždeň, ale v podstate sa to opakuje týždeň čo týždeň, a dá sa povedať, že na podobný systém som si viac menej zvykol. Nič pravda nie je ideálne, a nemôžem to povedať ani v mojom prípade, ale samozrejme, keď si pomyslím, kde som bol niekde ešte pred takými vyše dvomi rokmi, no nechcem na to radšej ani pomyslieť, a hneď mi je lepšie, keď sa pozriem na súčasnosť.

Kladiem si teda otázku v dnešnom článku po štvrtý raz, či je ťažké znášať prehru, a napíšem to niečo ako komentár, niečo ako recenziu, pôjdem teda priamo k veci, že je veľmi ťažké znášať prehru, a tak isto to bolo aj v mojom prípade, hoci si myslím, že to ešte celkovo nebolo nič.

Je pravda, že máme v živote isté etapy, kedy jasáme nad akýmsi víťazstvom, a žialime nad nejakou prehrou. Nad prehrou, v akejkoľvek forme a podobe, čo môžeme v živote zažiť, od školského obdobia, obdobia medziľudských vzťahoch, na pracovisku, proste všade, kde si to len vieme predstaviť, a dobre vieme, že všetko má predsa len svoju osobitnú príchuť. Minimálne z toho hľadiska, že niečo napríklad je vyslovene originálne, a keďže na prvý pohľad sa to azda môže javiť ako niečo, čo je bežné a všedné napríklad u mnohých mladých, akési počiatočné úspechy, alebo neúspechy, nejaké plusy alebo mínusy, predsa len v našom prípade individuálne to má predsa len jedinečnú príchuť, a nedá sa na to akosi pripraviť originálne, žeby sme povedali, že toto predsa mám overené, mám to vyskúšané, už môžem do toho a toho ísť, už ma nemôže predsa nič až také prekvapiť, veľa som predsa vyskúšal, kadečím som si prešiel, niečo predsa už poznám a podobné frázy azda poznáme zo života, kedy sa mierne môžeme rozplývať nad úspechmi alebo neúspechmi v škole, v práci, a rozličných oblastiach života. 

Aj vtedy proste prichádzajú isté prehry, ktoré dá sa povedať, veľmi dokonale a presne zatieńujú akýkoľvek pocit víťazstva. Neviem to ani vypovedť, aký hnusný pocit to je, a možno viacerí, celkom isto sme sa s týmto stretli a mali dočinenia. 

Je pravda, že jedna prehra niekedy viac bolí, a zanechá napríklad na nás akési evidentné stopy, ako dve veľké víťazstvá, a nikdy som ešte neprišiel na to prečo je tomu tak. Ako príklad uvediem, raz som sa o tom rozprával, že človek proste má akosi tendenciu napríklad pamätať si niečo zlé a vybaviť si čo i len matne napríklad nejaké zlé spomienky, pocity, ktoré pri tom prežíval, a ktoré sa možno opätovným prežívaním azda len vo veľkej miere predsa len rozmnožujú, znásobujú, čo človek prirodzene v nijakej forme nechce, ale predsa je  tomu tak. Prečo je tomu tak, neviem dať spoľahlivú odpoveď, a myslím si, že viacerí by chceli na to počuť správnu, možno tú najsprávnejšiu odpoveď, samozrejme za predpokladu, že vôbec taká odpoveď existuje a podobne.

Záverom poviem asi toľko, že ako teda by sme mali nájsť recept na to, aby sme niečo nie dobré zanechali, a predsa len išli tam, kde to konečne nám dáva zmysel toho všetkého, kde človek sa nemusí napríklad zamýšľať nad tým, že stále musím bojovať, a už nechcem prehrať. 

Túto scénku som videl v jednom americkom filme, kde herec tuším Van Dame hovorí o tom, keď ho poslali bojovať do ringu, že už viacej nechce bojovať, hoci všetkých v súboji rad radom porážal. Vyhral vtedy, alebo prehral. Kto je teda víťaz, a kto porazený, a či existuje niečo ako definitívna výhra, alebo konečná prehra. Neviem sám. Občas sa pristihnem sám ja, a možno je to spoločné s mnohými z vás, a azda málokto je výnimkou toho, že je ťažké síce znášať prehru, ako to spomínam v nadpise, ale ešte oveľa ťažšie prehrať definitívne. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku