Pre krátkosť času by som ešte rád pridal piaty článok v poradí s touto celkom fajn filozofickou tematikou, alebo skôr by som povedal že problematikou, kde samozrejme môžu sa vyskytnúť viaceré nezodpovedané otázky. 

Asi poznáme celkom dôverne viacerí pojem nezodpovedané otázky. nie, to nie sú tie klasické rečnícke otázky, ktoré sme kedysi hľadali v literárnych textoch na hodine slovenčiny a literatúry, ktoré v podstate neviedli k pravej podstate veci. Tu by som sa azda rád aj pristavil, a skúsil o tom niečo povedať.

Ak v texte napríklad hľadáme niektoré literárno gramatické kategórie, problémom nastáva situácia, kedy pri rozobratí textu ho nevnímame ako celok, ale vnímame ho po častiach. Tento problém nastáva napríklad aj pri štylizácii, alebo lepšie povedané pri štylistike textu, ktorý je podrobený akejsi literarnej kritike, ktorá samozrejme má opodstatnenie.

Práve tá spomínaná kritika, nech to už je z akéhokoľvej uhla pohľadu vnímaná, je veľmi dôležitá, a povedal by som že v živote má svoje nezastupiteľné miesto. pretože na to, aby sme sa na niečo vyjadrili, napríklad profesionálne a odborne, nesmie absentovať kritika a kritické myslenie.

Kritické myslenie je aj o tom, aby sme sa príliš nezaoberali, a azda nezaťažovali niečím takým, čo nemá príliš dlhú trvácnosť, a obyčajne sa javí ako síce niečo akútne, že teda rýchlo príde, ale aj rýchlo odíde. Ak by som bol konkrétny, uviedol by som napríklad to, že častokrát mnohí ľudia si pramálo dokážu niečo vysvetliť, nie to, aby to vysvetlili ešte niekomu nezainteresovanému, čo prirodzene môže celkom isto okrem istej dávky nepochopenia vyvolať možno aj morálne škody, môže sa celkom ľahko niekomu uškodiť, o kom nevieme, kto vlastne je, čo všetko vyznáva, aký má daný hodnotový systém, čoho sa drží, aký má celkový prístup k životu, a mohol by som menovať ešte ďalšie faktory.

Niekedy s cieľom azda neuraziť kohosi, sa predsa len akosi stáva, že toho, koho možno máme napríklad radi, sme mu nejako priaznivo naklonení a podobne, proste snažíme sa s ním dobre vychádzať, pretože potrebujeme v živote sa nielen hádať, ale potrebujeme predsa zažiť aj istý súzvuk a prirodzenú harmóniu, ktorá napríklad priamo pôsobí aj na dobré medziľudské vzťahy a podobne, obyčajne teda ako si zámerne nepovieme celkom priamo, čo by sme si v danej chvíli mysleli buď o ňom samom, alebo o nejakej pálčivej tematike, proste si to len myslíme, a to nepovieme. Je to správne? 

Myslím si na jednej strane že hej, pretože niekedy a nepremyslená, aj keď dobre mienená a cielená akási reakcia s dávkou určitej spontánnosti, napríklad v priamom rozhovore by mala mať svoje medze, naozaj by to malo byť akosi kontrolované tým správnym príslovím, ktoré hovorí, že menej je predsa len niekedy viac. samozrejme z filozofického hľadiska je to predsa nezmysel, že ako môže byť menej viac. Nedáva to zmysel, pretože menej je predsa menej ako vyjadrenie určitého nedostatku z množstva, ktoré niekde predsa len chýba, a je ho nedostatok, ktoré teda podľa potreby je dobré niečím vhodným doplniť. Či už tým istým materiálom, alebo aspoň približným, ktoré trebárs spĺňa isté kvality a normy, možno aj vopred predpísané, vopred dané.

Nadviažem na rečnícku otázku, ktorú som nadhodil v tomto odstavci, kedy sa pýtam, či je to správne. a možno to správne aj je, pretože, nie je podstatné v našom živote všetko od niekoho akosi vyťahovať. Zvedavosť celkom isto nie je dobrý spoločník, a dobre vieme, čo všetko, aké poriadne nepríjemnosti napríklad dokážu narobiť akési klebety, ktoré sa šíria rýchlosťou blesku, a vieme, že častokrát je to celkom istp skreslený pohľad na situáciu, ktorú mnohí poriadne ani nepoznajú, a cieľ majú jeden jediný. Azda niekomu poriadne uškodiť, byť akýmsi škodoradostným, možno v duchu hesla, že škodoradosť je najväčšia radosť.

Dá sa toto všetko vysvetliť racionálne? Už mám pocit, že z človeka sa akosi vytrácal, nazvem to taký prirodzený odstup. Napríklad nepáči sa mi, kedy sa s niekým trebárs rozprávam, do toho príde možno známy s tým čo sa rozprávam, a začne bez opýtania sa s ním rozprávať. osobne proti tomu nič nemám, ale sú veci, ktoré nepotrebujú ozrejmovať ako spoločenský bontóm, že teda keď sa s niekým rozprávam, obyčajne ten tretí by sa mal držať v úzadí.

Záverom poviem toľko, že niekedy človek príliš veľa rozmýšľa tam, kde by mal ubrať, a nechce rozmýšľať tam, kde by mal pridať, práve preto môžu celkom ľahko vznikať rôzne nedorozumenia, ktoré majú za následok rozvrat alebo rozpad čohosi dobre fungujúceho, a pod týmto pojmom si naozaj môžeme predstaviť hocičo. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár