Je niekde chyba? III

Opätovne v dnešnom článku s týmto nadpisom by som chcel pouvažovať nad hlavnou témou, ktorý pochádza z jedného citátu, vety. Teda. Keď ťa motivácia poháňa, ale výsledok nie je taký, aký si chcel.

Dobre vieme, že motivácia ako taká niekedy nestačí. Raz som rozoberal v jednom mojom článku to, či máme vôbec motiváciu niečo dokázať, a za akým účelom chcem čosi dokázať. Aký teda môže byť výsledok môjho snaženia, a dobre vieme, že málokedy dostaneme čosi zadarmo. 

Ako teda by som to povedal. Zadarmo v podstate nie je nič. Klamlivé reklamy častokrát dobre vedia napríklad zmiasť človeka, a dať mu čosi do ruky, aby mu možno vzápätí zobrali azda dvojnásobok, možno až niekoľkonásobok toho, čo on plánoval niečo za niečo vymeniť. Dobre vieme, že mnohí využívajú rozličné techniky a hry, rozličné triky, tipy, finty na to, aby niekoho na niečo nalákali, niečo ponúkli, pričom on sám to častokrát nepotrebuje. Nasilu proste niečo ti vnútia, pričom postupom času začneš rozmýšľať, že áno, toto je predsa to, čo som niekedy chcel, ale potom som na to viacmenej zabudol, ešte toto sa mi zíde, určite to niekedy využijem, niekedy sa mi to predsa len zíde, veď predsa všetko treba vyskúšať, niečo treba sčasu na čas aj obmeniť, aby sme niečo mali nové, aby sme si vynovili to, v čom už možno nenachádame radosť, alebo inšpiráciu, veď predsa reklama je celkom dobrá, a idú z toho samé dobré chýry. Asi takto denne prijímame čosi, čo ani tak celkom pravda nie je. 

A teda vidíme, že všetko stojí a padá na výsledku. Darmo máš z niečoho dobrý pocit, keď výsledok je nula. Darmo vidíš dobrý postup, máš nejakú vec k dispozícii, keď s ňou nevieš manipulovať po odbornej stránke. 

Niekedy sa zdá, že daný človek je neschopný, on v podstate sa do toho nevyzná, veď si to mohol naštudovať už dávno a neviem čo. Odpoveď, alebo teda aspoň také alegorické prirovnanie na to, že keď ťa motivácia poháňa, ale výsledok nie je taký aký si chcel, alebo si si predstavoval môže byť taká, že to ako s výcvikom psov. Psa vieš naučiť sadnúť, ľahnúť, doniesť nejaké predmety, na to pravda slúžia mnohé výcviky psov, a podobne, ale asi ťažko na niečo také naučíš labuť, alebo iné zviera, ktoré proste na to nie je disponované.

Motivácia teda za daných okolností nestačí. Nie každý sa na niečo hodí. To môže napríklad vysvetľovať aj frustráciu, kedy človek napríklad nedokončí v nejakom úseku časovom vysokú školu. Pokiaľ príde k rozumu a vie, že proste v prvom ročníku sa mu extra nedarí, štúdium ho nebaví, a do konca piateho ročníka teda je ešte veľmi ďaleko, a teda v podstate ešte je na samom začiatku, a nie je veľmi optimistický vo svojom študijnom výhľade, je lepšie zísť z kratšej cesty, pretože všetko sú náklady. Teraz nehovorím, že človek sa nemá prinútiť do niečoho. Určite mnohí možno vyštudovali nejakú školu, to je celkom chvályhodné, a majú diplom a titul pred menom, ale v podstate...

Môže sa jednať o frustrovaných, skamaných ľudí, ktorí realitu vidia inak, ako im to bolo predostrené spoza školských lavíc, a nie vždy je to chybou systému v rámci pedagogického vyučovania. Teraz osobne nechcem, pravda, byť akosi militantne zameraný na tento jav, hoci nie jeden krát v mojom článku som to opisoval, ale žiaľ, je veľmi smutné, že realita je taká.

Práve to hovorím z mojej osobnej skúsenosti. Motiváciu som mal, a bolo jej habadej. Snažil som sa vytrvalo ísť za svojím cieľom, kde som neskončil.

Záverom poviem teda ešte jedno dlhšie skonštatovanie. Avšak na druhej strane som zistil, že nie všetko čo chcem, mi osoží, presne tak, ako sa to píše v Písme Svätom. Teda ako by som povedal, naozaj, nie všetko, čo si zmyslím, čo by som chcel mať, môžem aj reálne mať. Prakticky to možné niekedy aj je, ale potom zistíme, že nám to je zbytočné a nepotrebné, a naviac nám to len zavadzia, a práve vtedy na druhej strane môžeme zistiť, kde je naša brázda.

 Toto práve človeka môže viesť k tomu, aby pochopil celkovo zmysel svojej existencie, ba čo viac! Aby si uvedomil vznešenosť a najmä dôstojnosť svojej ľudskej existencie, o ktorej sa dnes nehovorí, a žiaľ, musím smutne skonštatovať, o ktorej sa nehovorí nikde, ani na školách, ani na pracovisku, ani nikde v rozhovoroch, áno, výnimku tvoria azda duchovné rozhovory  na poli náboženského života a akéhosi duchovného diania, ktoré je častokrát neveriacim nezrozumiteľné, robia si z toho srandu, avšak najväčším problémom potom je, že dotyčný človek pokiaľ teda nemá vieru, nemá sa teda o čo oprieť, a chýbajú mu základy.... základy, nemá teda na čom stavať, nemá reálne výhľady do budúcnosti.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku