Je motivácia pocit alebo myšlienka?

Celkom dobrá a zaujímavá otázka, ktorú som opätovne zhliadol v anketárskom okienku, a padlo mi vhod. Vonku veľmi prší, a aj tak sa nedá ísť von, aj vďaka stavu, ktorý aktuálne máme. Práce som samozrejme mal aj tento týždeň naozaj veľmi veľa, ale, ako spomínam v nie jednom článku, ja som za to vďačný naozaj. Ako to myslím. Normálne. Uvedomujem si, že jestvuje istý stav, teraz nemenujem stav, ktorý panuje vo svete, ale ako osobne to myslím, v ktorom sa nachádzam, a ktorý proste príde, treba ho prežiť naplno, užitočne ho využiť, čo nie vždy sa podarí.

Možno si pomyslíte, že či je motivácia pocit, alebo myšlienka, ja som si to ale nevymyslel, zamýšľam sa nad tým v mojom prvom úvodnom sobotnom článku, je to v podstate jedno. motivácia ako tak je nehmotný prejav akejsi spontánnosti, ktorú človek náhodou cez nejakú inšpiráciu v podstate dostane, čo sa nedá celkom isto prirodzene zdôvodniť, prečo ten stav nastal, alebo naopak, prečo nenastal. 

Obyčajne človek dostane myšlienky, nejaké motivačné, alebo ho premkne nejaký druh pocitu, či už je to príjemný, alebo menej príjemný pocit napríklad v období, kedy cíti akési prázdno. Napríklad už niečo dosiahol, niečomu sa možno venoval z dlhodobého hľadiska, mal istú motiváciu teda niečo dokázať, dokázal to, zužitkoval napríklad svoje vedomosti, zručnosti, skúsenosti, využil proste všetky dostupné poznatky, ktoré má k dispozícii, uzavrel akúsi kapitolu, v ktorej sa na niečo podstatné sústredil, niečo, nejakú prácu proste dokončil, a teraz si povie, a čo teraz. Čo som v podstate dosiahol, čo som nedosiahol. Ešte mi niečo k tomu chýba, naplnilo ma to, napĺňa ma ten pocit, alebo tá činnosť, alebo má to skôr opačný efekt, že to človeka pocitovo, emocionálne, citovo, a neviem ešte ako vnútorne vyprázdňuje.

Aj jeden aj druhý nový fenomén je vcelku nebezpečný. Pri naplnení človek si azda pomyslí, že nadomnou už naozaj azda nikoho niet, a ja som dosiahol možno maximum, čo som mohol dosiahnuť. Častokrát človek sa akosi príjemne opije nejakou predstavou, že predsa ja niečomu velím, mám nejakú moc v rukách, mám proste niečo, čím disponujem, a som si toho vedomý, avšak dá sa to využiť, alebo zneužiť.

A potom tu máme teda to vyprázdnenie, kedy človek bol naozaj prehnane naplnený, po niečom túžil, už to dosiahol, ale práve to všetko mu zomklo ruky natoľko, že proste nedokáže a nevie vykonať akúsi zmysluplnú činnosť, ktorá mu poskytne priestor jednak na jeho osobnú sebarealizáciu, na to, čo možno dlhodobejšie plánoval, čím sa zaoberal a mal v pláne, a potom zistil že v tom samotnom on jediný bol v tom nezrelý, nevyzretý, kedy možno z podobných neduhov podozrieval svoje okolie.

Tento syndróm môže nastať práve vtedy, kedy človek má v sebe akúsi moc o niečom, alebo všetkom, aj keď to nevnímam z absolútneho hľadiska o niečom dôležitom, alebo pre neho dôležitom rozhodovať, spočiatku mu to lichotí, veď komu aj nie, ale postupom času, ak má rozum si uvedomí akúsi ťarchu zodpovednosti, ktorú si na seba naložil, a možno to bolo neprimerané, vo viacerých oblastiach života sa to deje pravda, najmä tam, kde panuje biznis.

Čo povedať záverom. Ani prehnaná motivácia po dlhodobom útlme nie je celkom žiaduca, pretože potlačenie svojich potrieb človek môže nadobudnúť akési mylné predstavy o realita ako takej. Zamyslite sa nad tým.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku