V pokračovaní tohoto nedeľného článku, ku ktorému som sa vrátil po nejakom čase, by som chcel nakrátko zase čosi zhrnúť, aké je to, aký je to pocit povzniesť sa nad negatívnami, či to teda je jednoduché, a či to v človeku nezanecháva časom nejaké stopy.

Posledne menovanej myšlienke z úvodného odstavca dnešného článku by som chcel nateraz venovať náležitú pozornosť, pretože je to niečo, čo v človeku buď ostane podvedome, alebo si na to akosi jednoducho zvykne, vie s tým akosi žiť, možno s tým je vyrovnaný, ale možno je nevyrovnaný s tým, a opätovne sa vracia k akýmsi alternatívam, ktoré by teda mohol použiť práve na to, aby sa vedel možno povzniesť nad nejakými negatívami v realite života.

Dobre vieme, že keď máme niečo vykonať dôležité, obyčajne je potrebný akýsi súzvuk druhej strany, teda akási odozva, ktorá ale nebude napríklad hneď hraničiť s neochotou a nevôlou, ako to už obyčajne býva. Dobre vieme, že keď sa podujmeme niečo dôležité vykonať, obyčajne sa stáva, že sa nám kladú viaceré nepredvídané prekážky, ako keby nachsvál, ktoré naozaj znemožňujú plne venovať sa tomu, čo nateraz mám. Uvediem konkrétny príklad.

Niekedy, keď idem autom, obyčajne premávka je celkom v poriadku, a nikdy nevnímam akési časové medzery, proste viem, že kdesi idem, ale čas ma akosi neobmedzuje, teda tým pádom mi je jedno, za aký časový úsek kdesi prejdem. Oveľa horšie azda, je, a to sa väčšinou mne stáva, že obvykle kedy niekde idem autom nemusí to byť nejaká dlhšia cesta, a tak, ale proste niekde sa ponáhľam, a niekedy mám pocit, že čím bližšie idem, tým vzdialenejšie sa mi to zdá. Človek niekedy má tendenciu podľahnúť akémusi pokušeniu, že predsa mám ešte čas, môžem teda zvoliť si nejaké primerané pohodlie, aby napríklad som sa zbytočne kdesi nestresoval, a nehľadím možno, a to je chyba na akúsi časovú rezervu. iný prípad je pravda dlhšia cesta. Aj to je istým spôsobom negatívum, kedy človek si vyčíta proste sám sebe, že niekde možno fatálne zlyhal, a to, čo nespravil, predsa len mohol spraviť, a niekedy vlastnou lenivosťou si zapríčinil to, čo sa niečo dobré neudialo.

Mám pravda na pamäti, že pomaly a hlavne bezpečne sú podľa starej obyčaje dva dobré a dôležité predpoklady na to, aby som kdesi dorazil do cieľa. Avšak vieme, že máme aj na cestách kadejaké obmedzenia, ktoré človek musí zvládnuť a ešte lepšie, ak sa mu to podarí s chladnou hlavou. Tento fakt je dôležitý teda z toho pohľadu, či si dokážeme možno aj vo vypätej situácii udrža, zhrniem to v skratke asi takto, všetko čo je v nás, pod kontrolou, aby sme sa vedeli dobre ovládať, a aby sme vedeli ovládať všetky tie činitete, ktoré máme pod našou kontrolou, aby sa nám nič nevymklo spod rúk.

A ako teda hovorím ešte v úvodnom odstavci, je dôležité, či niektoré negatíva nezanechávajú v nás nejaké stopy, nad ktorými potom neskoršie premýšľame, ktoré si vyhodnocujeme, a niekedy proste máme tendenciu to posudzovať podľa seba a nie podľa objektívnosti. niekedy aj seba proste skritizujeme za náš neúspech, hoci možno za to nenesieme zodpovednosť, ale niekedy proste sa človeku stáva, že rád prevezme iniciatívu, a potom niečo ho možno viacnásobne mrzí, hoci on za to plnohodnotne nemôže, aj keď istý podiel nesie aj on. To sa stáva pri kolektívnej práci, kedy neúspech jedného je proste neúspech jednej celej skupiny.

Kedysi som sa zamýšľal nad tým, aké to je úspech celej skupiny, kedy úspech zožne aj ten, ktorý do toho dal najmenší podiel, a či teda má právo akosi plnohodnotne participovať na oslave víťazstva, oslave akéhosi úspechu, možno prameniaceho z vydretej nejakej driny, z ťažkej práce, do ktorého sa ide s plným nasadením.

Záverom spomeniem to, že niekedy človek neprávom môže byť odstrkovaný zo svojej pozície, čo v každom jednom z nás môže zanechať azda menej príjemné stopy vo forme akýchsi spomienok, ktoré možno bolia. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár