Hodnotenie svojho sebavedomia II

Ako teda by som asi začal tento nový článok s pokračovaním. Asi takto. Každý jeden z nás má sebavedomie na istej úrovni, a je dobré, pokiaľ človek o tom vie, dobré je to, že si dokáže napriek napríklad niektorým omylom, alebo pochybeniam sám seba vážiť. Dokáže sám sebe si povedať, že hoci sa mi niečo v tomto čase nepodarilo, čo som si zaumienil, a možno som znova v niečom pochybel, alebo padol, alebo som si nesplnil to, čo som si predsavzal, alebo to, čo som si predsavzal, ale za niekoľko okolností mi niečo teda zase nevyšlo.

Prečo to teda je. Je možné teda celkom isto, že človek si dáva latku príliš vysoko, a potom je frustrovaný z niečoho, čo pokladal akosi vopred za samozrejmé, za automatické, niečo proste zle načasoval, a nedokázal splniť svoje priania. Niečo podobné som zažil v niektorej jeden z mojich prvých pracovných skúseností, a niečo o tom som si pred časom pozrel na youtube, ako to vlastne funguje, a som rád, že nemám s tým nič spoločné, hoci bližšie to nebudem špecifikovať.

Viacerí si myslíme, alebo aj tí, ktorí robia niektoré motivačné školenia, aj ja som niečo na tomto absolvoval kedysi, absolvoval som asi 6 kurzov, mám 6 osvedčení, z ktorých momentálne plne využívam k potrebe výkonu mojej práce len jeden, ale zišli sa mi všetky. To potvrdzuje stále práveže univerzálnosť potreby vzdelávania sa v niektorých oblastiach, kedy vždy je dobré, kedy človek niečo nového sa dozvie.

A jedná sa o to, že človek hodnotí svoje sebavedomie nikdy nie tak, aké naozaj v danom časovom úseku je, ale to, ako sa napríklad momentálne cíti, na čom je, kde konkrétne sa nachádza a podobne. Je celkom isté, že človek napríklad vplyvom prostredia sa cíti možno nedocenený, cíti, že to nie je proste ono, viacerí ho možno nejakým spôsobom naozaj ponižujú, znevažujú, dávajú mu pocítiť, že tam je viacmenej do počtu, alebo je v niečom skôr na ťarchu. Takto to človeku nijako neprospeje, a začne sa cítiť zle. Začne si myslieť, že teda naozaj to, čomu sa mu dostáva, azda je to právom, oprávnene, naozaj musí v niečom na sebe zamakať a podobne, pričom dobre viem aj zo skúsenosti, že to nie je isto úplná pravda.

Asi v každom odvetví života platí jedno príslovie, ktoré je staré, a síce, že kto chce psa biť, palicu si nájde. Deje sa to preto, lebo málokto dokáže nájsť primeranú akúsi sebareflexiu svojho momentálneho konania, alebo akéhosi rozpoloženia, v ktorom sa nachádza, a predsa to nie je až také zložité, ak sa to zdá na prvý pohľad. A presne toto sa deje v našej spoločnosti, že my nachádzame tie pomyslené palice príliš často a príliš často človek sa niečím oháňa, ale to možno všetko preto aby zakryl častokrát svoje nízke sebavedomie, hraničiace napríklad s tým, že...

A to napíšem do záveru tohoto článku. že zo spoločnosti stále napríklad nevymizla trebárs arogancia, ľudská pýcha, ako počiatok mnohých nerestí, ktoré teda sú veľmi plané,a tak veľmi škodia v ľudskej spoločnosti, alebo závisť, ktorá naozaj mnohým nedá v súčasnosti spávať, a predsa o nič nejde. Či je to naša choroba v spoločnosti, že niečo neviem prijať, čo je to, čo prevyšuje možno moje poznanie, čo prevyšuje v komplexnom ponímaní moju osobnosť, moju osobu, možno moje zmýšľanie, a teda častokrát takýto ľudia sa s tým nedokážu sami v sebe zmieriť, nevedia nájsť reč. Ťažko povedať. Skôr si myslím celkom isto, že je to viacmenej o výchove, a nie o tom, že človek sa nevie ponad niečo len tak povzniesť, práve preto je smutné, kedy človek sa teší skôr z cudzieho zavinenia a neúspechu, akéhosi zlyhania, miesto toho, aby spolucítil s daným človekom. Toto vnímam ako nebezpečie pretrvávajúce ešte stále v našej spoločnosti, čo naozaj je dosť škodlivé. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku