Čo považujeme za úspech? II

V mojom predchádzajúcom blogu som viac menej vysvetľoval to, či je naša prirodzenosť len maskou, a apeloval som viac menej na nejaký komentár, v anketárskom alebo blogovom okienku, presne sa nepamätám, a v tomto mojom článku by som teda už po druhý raz chcel upriamiť pozornosť na spojenie, čo považujeme za úspech. 

Uvedomujem si totiž, že toto napríklad podobne ako moja predchádzajúca téma, je viac menej dosť obšírna a nie je jednoduché sa napríklad vyjadriť stroho, trebárs v jednom článku, ale je to komplexná tematika, ktorá svojou povahou vyžaduje niekoľko uhlov pohľadov.

Sme zvyknutí už akosi, že jeden človek bude akosi už prirodzene, normálne, zastávať jeden názor, ktorý pre neho akosi ostane nejakou konštantou, a nebude to už nikdy meniť. Je to omyl, a v tomto článku by som chcel nateraz vysvetliť, prečo asi to môžeme považovať za omylné.

Máme pravda rozličné povahy, niekto je spontánny, a nevie možno ani udržať nejaké tajomstvo, alebo niečo, čo by bolo vhodné a dobré možno až nateraz udržať v tajnosti. Prirodzene, niečo čo je príjemné, obyčajne sa niekedy celkom ľahko objaví, nejaká dlho očakávaná správa, ktorú očakáva možno širšie množstvo ľudí, a je to radostná správa pravdupovediac pre všetkých naokolo zúčastnených. To ešte problém nie je, pretože sa v podstate len ako sa hovorí predbieha nejaká skutočnosť, ktorá síce ešte nenastala, ale ona isto nastane, a človek proste je v akomsi túžobnom dobrom a radostnom očakávaní. Poznáme to celkom z bežného života, a predsa aj to všetko naokolo nevidíme, a nesnažíme sa vidieť možno v príliš tmavých farbách, ale máme tendenciu nie že zľahčovať, ale všetko si vysvetľovať v dobrom pozitívnom svetle, v nádeji na to dobro, ktoré jednak je v nás. 

Ktoré sa snažíme možno aj odovzdať dalej, alebo to, že teda niečo dobré vidíme u kohosi pri nás, a v tom dobrom príklade, sa ho snažíme v niečom napodobňovať, niekoho takto pozitívne kopírovať,  možno to akési posolstvo proste šíriť ďalej. Dobre vieme, že dobré správy, povedal by som to dobré, sa šíria niekedy extrémnou rýchlosťou, ale aj tie nemenej príjemné, ale celé toto by sme mohli zhrnúť azda do toho, že taký je život, a viacmenej je to normálne. Človek je predsa prirodzene zvedaný.

Lenže niekedy sa to môže trebárs vypomstiť, a človeku keď viac pracuje jazyk ako rozum, a teda jazyk predbehne rozmýšľanie, niekedy to nemusí znamenať prinášanie dobra, a akýsi prínos kdesi do spoločnosti. To rozhodne nebudem pokladať za úspech, pretože človek je opätovne vystavený akýmsi skúškam, kde naozaj musí v nich obstáť, a ako obstojí, s akým výsledkom, to ťažko vpred odhadnúť a akosi predpokladať, všetko závisí od konkrétnej situácie.

práve v takýchto príkladoch ako som nateraz v tomto článku vymenoval sa jedná o to, že niekto priamo alebo nepriamo môže niekomu dosť poškodiť, napríklad aj v jeho dobrom mene, a na to má právo každý človek.

Záverom poviem asi toľko, že teda vrátim sa na začiatok. Čo teda môžem ja osobne považovať za úspech? Vo všeobecnosti by som povedal to, že ostanem v danej situácii presne tým čím som, a nebudem sa nijako meniť, hoc by ma mohol zviesť všakovaký druh daru, ako to spomína jedna naša slovenská pekná hymnická pieseň, a teda tam sa skrýva nebezpečenstvo, kedy človek naozaj môže stratiť svoju identiu, kým naozaj v skutočnosti je, kým chce možno ešte byť, čo on považuje za svoj úspech, a nie to, kto považuje za úspech to, čo si on bude neskoršie myslieť, lebo sa bude musieť pod tlakom akejsi mienky buď podriadiť, alebo nepodriadiť, a možno zniekadiaľ odísť, kedy až v tom danom okamihu sa človeku môže, ako sa hovorí otvoria oči a spozná pravdu, ktorá ho môže koniec koncov oslobodiť.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku