V živote máme situácie, ktoré zľahčujeme, neberieme to vážne, a nijako sa nás to napríklad citovo, emocionálne, alebo inakším spôsobom nedotknú. Áno, častokrát človek vstupuje do niektorých vzťahov, aj pracovných, bez rozmyslu, ale je pravda, že niekedy človek nemá čas na premýšľanie, pretože ponuka príde tak bleskovo, že viackrát sa tá šanca už nezopakuje u toho istého človeka, možno v tom odvetví máme viacej ponúk, ktoré na niektorých portáloch sledujeme, niekedy častejšie, niekedy menej, niekedy priebežne, proste aby sme mali prehľad o aktuálnom dianí napríklad na pracovnom trhu, a toto robím aj ja, napriek tomu že mám veľmi dobrú prácu, ale predsa len mám tendenciu a snahu proste sledovať situáciu a jej vývoj, ktorý mi nie je ľahostajný, a tie informácie proste potrebujem preto, aby som vedel včasne predovšetkým zareagovať na niektoré podnety, a podať či už kladné, alebo záporné, zamietacie stanovisko.
Mnohí nie sú schopní ani jedného z nich, mnohí sú nerozhodní. A preto človek tak vyzerá, že sa stavia ľahkovážne do pozície vopred akéhosi outsidera, vopred toho človeka, ktorý v podstate pri začiatku akejsi hry v podstate už prehral. Už prehral svojou pasivitou, pretože vie dopredu, že čosi už nechce. On v podstate ani neve čo chce. To je zaujímavé, nevie dokonca ani čo nechce, a v jednom okamihu je v nepríjemnom pomykove, ako má odpovedať tak, aby to aspoň vyzeralo profesionálne, taktne, aby sa zachoval predovšetkým ako normálny a férový človek, s ktorým sa buď dá počítať, a keď sa nedá s ním počítať, aby to vedel aspoň logicky zdôvodniť.
Je pravda, že niekedy človeka aj dobrá ponuka tak doslova nepríjemne zaskočí, že hoci tú ponuku chce, predsa ju odmietne, a stalo sa to aj mne, a je to veľmi nepríjemný pocit, v človeku sa vtedy hromadia nejasnosti, na ktoré si nevie dať odpoveď. Človek sa právom cíti v akomsi klame, sebaklame, odvrhnutý, nevyužitý, ba dokonca sa cíti zmätený tým všetkým.
Zmätený, teda to myslím v tom zmysle, že práve vtedy, v danom okamihu, kedy naozaj potreboval čosi, niečo ako radu, usmernenie, a bolo to v daný moment ozaj natoľko dôležité a nevyhnutné, a tak, nedostalo sa mu práve ani len povšimnutia, na čo mohol mať nárok, teda aspoň vo forme akejsi zápornej odpovedi. Proste nechali ho stáť predo dvermi. A nie raz sa mi takáto situácia naozaj stala, a celkom vážne to myslím, píšem toto z mojej vlastnej skúsenosti.
Myslím si, že profesionálny človek sa predsa správa tak, že keď vie, že niekoho akosi vopred odmietne, a aj to sa stáva, a deje sa to dennodenne, nie je to nijaká zvláštnosť, ani fenomén, má sa to spraviť aspoň kultivovane a taktne, aby mal ten dotyčný pocit, že napriek akémusi odmietnutiu jednoducho s ním bolo jednané s úctou, s primeraným spoločenským taktom, kde si ho vážil ako človeka, kde na neho sa pozeral predovšetkým ako rovnocenného človeka, a nie ako na nejakú podradnú osobu, ktorá sa za každú cenu musí vo všetkom a v každom prípade len podriadiť. A tak proste už nehľadal príležitosť predať svoje schopnosti, ale mlčky kdesi vystával, pretože ho nikto nenajal.
Záverom poviem jednu vec, a tým ukončím tento článok. Zachovajme si rovnováhu a vyvážené ľudské vlastnosti, kedy budeme spravodlivo pozerať na obe stránky. Asi toľko som chcel napísať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár