Aké je naše najväčšie sklamanie?

Nie jeden krát sme zistili sami na sebe, že v čase, kedy sa človeku mimoriadne darí, možno je to nejaké pracovné dobré hodnotenie, možno v škole dobrý prospech, máme dobré známky, ešte stále rozmýšľam v školských dimenziách, pretože sa snažím prispôsobiť mladším školopovinným čitateľom a blogerom, že keď sme si v niečom jasne istý, stopercentní, obyčajne príde tá povestná fatálna chyba, ktorá znamená niečo ako koniec našim nádejam, nastavenie pravdivosti falošným predstavám, ktoré sme o niečom, alebo niekom mali, a teda je najvyšší čas nastaviť zrkadlo pravdy.

Obyčajne takéto vytriezvenie veľmi bolí. Obyčajne sa stáva, že človek proste aj v pomerne známom prostredí, teréne sa stratí, zamotá. 

Niečo na spôsob toho, že viete v meste, čo kde je. Ale keby ste sa mali možno orientovať ako poštár, kde treba vedieť názov každej ulice, zdôrazňujem každej ulice, popisného čísla činžiaka, budovy, domu, a neviem ešte čoho všetkého, možno mnohí by sme neobstáli. Raz sa mi to tiež stalo, kedy som nenašiel popisné číslo budovy, ako som to dopredu vedel, hoci daný vchod sa nachádzal na opačnej strane. Keďže tamojšie pomery som prirodzene, nepoznal, nemohol som vedieť, kde to je, ale potom som sa poučil. 

Mnohí teda máme nejaké všeobecne zaužívané predstavy o niečo, ako to funguje. Ale keď príde proste na to, že teda mali by sme niečo spraviť konkrétne, systematicky, cielene, presne, mnohí sa v tomto pomýlime, zneistíme, stratíme proste ten pocit istoty, ako sme ho mali pred tým. Začneme sa postupne pýtať samého seba, či sme vôbec na správnej adrese, a čo tu vlastne hľadáme. Či jestvuje nejaké miesto aj pre nás konkrétne vyhradené, alebo ho musíme neustále medzi niečím hľadať.

Vprostred tohoto všetkého prichádza niečo, čo je naše najväčšie sklamanie, a to to, že človek spozná, že sa mýlil. Možno do niečoho vkladal nádeje ale nerobil si tie pomyslené zadné dvierka. V niečom proste išiel naplno, ale nehľadel na svoje potreby, prirodzené želania niečo proste, čo je jemu vlastné, ale druhému cudzie. 

My máme tendenciu si myslieť, že to, čo je nám vlastné, a nie je nám to cudzie, automaticky musí byť vlastné a nie cudzie aj našim kamarátom a všetkým, s kým konkrétne zdieľame niečo v našom živote, a pokladáme to za podstatné, ba čo najpodstatnejšie. A práve toto je omyl, ktorý nás uvádza do akejsi neistoty, pocit skľúčenia, zmätku, kedy nám niečo nevyjde podľa našich predstáv, a nevieme to prijať.

Pre niekoho to znamená pocit vyslobodenia z nejakej neistoty. Kto teda chce žiť v nejakom napätí, strachu, omylu, pocitu sebaklamu, pocitu, že stále nás niekto klame, ťahá za nos.

Možno si poviete, že veď predsa človek má nejakých kamarátov, kde zažije určite aj niečo pozitívne. Jasné, ale na druhej strane platí to staré známe, dôveruj ale preveruj, ako som to zdôraznil aj jednej mojej kamarátke cez čet, kedy si niekedy naozaj píšeme že nekonečné hodiny. Niekedy je človek v takom akomsi príjemnom ošiali, kedy nemyslí na realitu v ktorej sa nachádza, ale sprítomňuje si tie najkrajšie, častokrát sentimentálne predstavy, ktoré pomýlia niekedy fatálne človeka natoľko, že neverí realite okolo seba a všetko si prispôsobuje aktuálnej potrebe. 

Človeka, ktorého proste máš rád, ktorého si v niečom obľúbiš a považuješ za svojho priateľa, na ktorého viac nedáš dopustiť, chceš, akosi prirodzene to najlepšie. A práve to najlepšie odovzdať zo seba má zmysel vtedy, kedy to robíš úprimne. Nie ako pri nejakej povrchnej gratulácii, kedy síce praješ niekomu to najlepšie, ale možno v duchu mu to nepraješ vôbec, alebo len minimum. Raz darmo, ľudia sme takí.

Čo poviem na záver. Človek by nemal mať prehnané nároky na niečo, čo nemá zmysel, aby sa nesklamal tam, kde je priestor na pravdu.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku