kdesi... kdesi v priepasti.. kdsi kde niet slnka, kde niet nadeje... ostal sam obklopeny vokol strohych skal... sam.. kde niet nicoho ziveho... kde niet citu... ostal tam sam... ostal obklopeny samotou... tych ktorych predtym mal uz zmizli... sam musi celit tme a slzam... stratil i to posledne co mal... to posledne bolo vsetkym... stratil vsetko... i svoj vlastny zivot... uz to nieje on... ludska troska tomu hovoria... prave on znicil zivot svojmu osudu .. preto tam teraz dolu lezi... slzy mu stekaju po tvari... jedna po druhej... ziariaci usmev nahradil smutok a hnev... zufalstvo z neho krici na vsetky strany... ibaze na koho?? na koho sa moze opriet ked odvrhol vsetkych?? na koho ked nema nikoho?? stratil i to posledne... to najkrajsie... jeho hviezda zhasla... uz prenho nesvieti... spravil chybu ktorou znicil svoj osud... a nielen svoj... jeho osud je prazdnota... nikdy uz nebude tak naplneny stastim ako bol... sam si zato moze... a teraz tam lezi zufali a nariekajuc... hlavu zdvihajuc nevladne do vysky a bezmocne pozerajuc tam hore... kde vidi mali kus svetla... tak male a pritom tak silne svetlo... svetlo, ktore iba on vidi... je to iba jeho fantazia... uz je neskoro... ozval sa hlas z hora... a upadol do nechuti zit...

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár