oci.. opat placuce oci... autor opat pise.. ako tradicne... sadne si do kuta, kde sero je priam vacsie ako farba jeho cierneho atramentu... pretoze tam ma tie najlepsie myslienky.. tam ho napadaju osudy hrdinov... tam rozdava postavam radost, smutok, depresie ci stastie...ako tam tak sedi.. opat podvihol hlavu... rozmysla...rozmysla opat nad tym istym ako minule.. dokedy sa toto vsetko bude tahat? kolko casu da autor este hrdinovi na placuce oci?? kolko?? preco to vobec robi?? ved on sa chce predsa smiat... preco je zrazu vsetko take temne?? steny su chladne a jeho myslienky su priame... mysli iba na jednu a stale tu istu vec... nieje nic lahie ako odpoved na tuto otazku....ved predsa ma len dve odpovede... ano... alebo nie.... ibaze tolko premyslania nad nou... snad padne uz len posledna noc aby sa uz rozhodol... i ked... i ked on vie co chce.... ale preco je to tak tazke?? preco ho neustale nuti premyslat nad touto otazkou?? keby.. keby tak autor pisal s ceruzkou...s obycajnym uhlikom ktory by sa dal jednym tahom gumy zmazat.... ale to asik nie.. to by bolo prilahke.. osud je predpisany... a to atramentom... atramentom, ktory nemozno mazat... asik aj preto treba bojovat... a nevdzavat to co uz clovek ma...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
-veronka-  28. 10. 2007 18:10
Krasne, ani by som nepovedala ze chalan dokaze napisat nieco tak dojemne nadherne...
Napíš svoj komentár