do tohto sveta,
zakričala
z plného hrdla,
vnorila sa do tohto neprázdna
a zaplnila ho svojou existenciou.
Ako hladná bunka
hltajúc skúsenosti,
šťastie a zlobu,
všetko, čo sa len mihlo okolo môjho bodu.
Usmievala sa,
kým to bolo možné,
i hľadela na svet s roztvorenými očami,
prechádzala s otvorenou náručou,
dostávala facky a kopance,
a keď celá špinavá,
od blata
a plná modrín
došla na koniec cesty
a zakričala „ďakujem!“
so slzami šťastia v očiach,
lebo to boli vaše ruky,
čo nás tlačili dopredu,
hádzali polená pod nohy,
či strkali od chrbta.
Zbohom ruky...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár