Óda na život...

Sedíš v podchode starej pasáže
Tvoj tučný zadok sa zabára do toho záhradného nábytku
položeného na asfalte stmavnutom po šťankách a zvratkoch
ktoré tam zanechali tí Tebe podobní

Ty metafora beznádeje!
Úvahy o zmysle života si mal naposledy niekedy po stužkovej
a aj tie si spláchol fľašou prvý deň v práci v ktorej si doteraz
ako starý inventár zapadnutý prachom,nepretŕčaš,nevadíš

Kde si nechal svoje sny?
Detstvo-len vzdialené a zahmlené spomienky
Všetky tvoje sny majú podobu tiketov-nikdy si však nevyhral
a tak len závidíš prachy,autá,vily a ženy...

Ty si hovoríš manžel?
Tvoja žena nevie či sa má trápiť že zas slopeš
alebo sa má tešiť že nie si doma
A je osamelá...tak veľmi osamelá...

Spomínaš si na lásku?
Kedy si naposledy povedal svojej žene Milujem ťa?
A kedy si to naposledy myslel úprimne?


A čo Tvoje deti?
Áno tie čo sa Ti vyhýbajú ako sa len dá
tie na ktoré si odmala sral
Vieš kedy majú narodeniny?ako sa učia?majú niekoho?...Vieš hovno!

A tak len sedíš a piješ...
Nadávaš na politiku,televíziu a robotu
Pokrikuješ a komentuješ okoloidúce ženy...
To je Tvojím zmyslom?...preto žiješ?...nato ťa Tvoja matka porodila?

____


Záverečná
Tackajúce tiene sa vkrádajú do ulíc nájsť svoje domovy
Odchádzajú aby zvalili svoje telá vedľa svojich spiacich žien
a snívali svoje pochmúrne sny...

Tak spite!...nech si svet od vás na chvíľu oddýchne...

 Báseň

11 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu