Je dobré, keď o našich citoch vie každý???

Máte aj vy niekedy pocit, že vás nikto nechápe? Určite. Ale tento blog nie je o tom, že sa budem sťažovať, že ma nikto nechápe. Ani náhodou. Načo zaťažovať ľudí vecami, ktoré sú neriešiteľné?

Každý z nás už počul slová ako: chápem ťa, viem ako sa cítiš, poznám to... Ale nie, to, ako sa cítime my nevie nikto a ani to nikto vedieť nebude. Lebo každý je jedinečný. Celý je jedninečný, nie len navonok. Vo vnútri, v myslení, v pociťovaní...všade. A preto nikto nevie, čo je to cítiť sa tak ako sa cítime my.

Nevyznie vám divne keď vám nieko povie, že: úplne viem ako sa cítiš? Mne áno. Keď niečo človek pociťuje, tak to cíti on a svojim spôsobom a nie niekto iný. Keby sa mohol každý cítiť rovnako ako my, city by boli úplne, ale úplne nanič. Nemali by žiadny význam. Boli by jednoducho zbytočnosť a banalita v našich životoch. A to predsa nikto nechce!

Podľa mňa nikto nechce stratiť možnosť cítiť, len preto, že iní vedia čo cíti. Je to od tých, čo sa považujú za všecítiacich čistá zlomyseľnosť. Dobre, môžu nás chápať. Chápať v tom slova zmysle, že jednoducho si budú vedomí toho, že cítime. A je už jedno že čo. Hlavne, že cítime.

Týmto blogom len chcem povedať to, že nikto nevie čo cítime a ako cítime. A preto to nikto nevie, lebo city sú pre každého jedninečné, tak ako je jedinečný každý. Nedovoľte aby ste iným dali možnosť cítiť to isté. Je to len a len vaša súkromná vec, ktorá je o vašich pocitoch nie o cítení iných....

Ale zase každého poteší, keď sa ho snaží niekto v ťažkých chvíľach podržať. Ale sú situácie keď je lepšie byť ticho, lebo sa dá krutá realita spoznať ešte horšie. Nechcem byť sebecká, ale podľa mňa by sa nikto nemal snažiť cítiť tak ako iní lebo je to horšie pre dotyčného... Nie je náhodou osobná, čisto osobná vec, či sa trápite pre rodičov, kamarátov, či ste zaľúbení, či máte zlomené srdce...? Nikto by nemal vedieť čo sa deje v našom vnútri....!

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu