1. Kapitola
Svitá.Slnko ako ohnivo červený kruh sa svojím povrchom dotíka hladiny mora.Len tak sa pohojdáva na
hladine,akoby bol zavesený na neviditeľnom špagáte. Ktomu sa ešte pridalo aj zopár škriekajúcich čajok,ktoré striehli na svoje ranajky. Neustále premýšlanie ju dohnalo na skorú rannú prechádzku po
pláži. Nevedela ako vypnúť tie neustále hlasy v hlave,ktoré ju prenasledovali posledný mesiac. najprv tomu nevenovla veľkú pozornosť, no ked hlasy neprestali, začala uvažovať nad tým, ako ich zmierniť.
-----------------
Morské vlny jej obmývali členy a do prstov na nohách jej vklzali zrniečka jemného piesku. Ani si pred sebou nevšimla starú korytnačku,ako vedie do šíreho mora svoje malé korytnačie deti. Náhle si spomenula na svoju rodinu a na chvíle s nimi prežité. Ako jej to chýba. Nikdy neuvažovala nad tým ,že raz ostane celkom sama a všetci ju opustia. Otec odcestoval daleko za prácou a matku nechal samu aj s nou. Po čase odišla aj mama,tam odkial už niet cesty späť. O stala sama,celkom sama na tom veľkom a cudzom svete. Potom sa zase vrátila do reality. Sadla si na kraj útesu a vdýchovala slaný morský vzduch,ktorý ju naplnal istotou a bezpečnosťou. Svieži ranný vánok vial dlhý čierný závoj jej vlasov. Na bledej pokožke posiatej zimomriavkami,sa roztancovali ružové rumence. Chýbal jej úsmev,ktorým kedysi očarila každého. Lenže to bolo v minulosti a ona teraz žije v realite. V tej krutej realite ktorá jej všetko vzala.Zatvorila krásne zelené oči,cez ktoré jej ľudia videli až do srdca. Postavila sa na skaly a vyčarila posledný nádherny úsmev,ktorý by roztopil aj kus ľadu. Prisunula sa o krok bližšie k okraji útesu a roztiahla ruky,pripravená spáchať niečo,načo nemala odvahu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár